29. 10. 2026 – BRATISLAVA, Pistoriho palác
VENI ensemble pôsobí na slovenskej scéne od roku 1987 a za takmer štyri desaťročia sa z neho stala skôr otvorená umelecká platforma než koncertný súbor v tradičnom zmysle, ako prezentuje súbor sám. V Pistoriho paláci sa predstavil v komornej zostave, ktorú tvorili Ronald Šebesta na klarinete a basovom klarinete, Michal Matejka na elektrickej gitare, Milan Osadský na akordeóne a umelecký vedúci ansámblu Daniel Matej pri laptope a Elektrosluchu. Bratislavský večer uzavrel krátke turné s predchádzajúcimi zastávkami v Košiciach a v Poprade, ktoré súbor spojil s workshopmi pre študentov stredných a vysokých škôl. Príležitosť spoznať súčasnú hudbu priamo od tých, ktorí ju tvoria a interpretujú, má pre mladého poslucháča nepomerne väčšiu hodnotu než akýkoľvek sprostredkovaný výklad.
Dramaturgia koncertu nebola zostavená ako sled samostatných čísel. Jednotlivé kompozície do seba prechádzali a poslucháč bol pozvaný vnímať večer ako jeden nepretržitý hudobný tok. Spojivom sa stali krátke elektronické medzihry z Matejovho cyklu CAVE SONGS [re-mixed], ktoré sa v programe opakovane vracali, a medzi ktorými dostávali priestor sólové výstupy jednotlivých hráčov. Každá z nich mala vlastnú zvukovú fyziognómiu, programové názvy zároveň orientovali poslucháča v tom, čo má v koláži hľadať a počúvanie sa tak stalo prístupnejším.
Matejova kompozícia E [for e. g.] pre elektrickú gitaru je rámcovaná živelnou akordickou hrou, ktorá presne sleduje notovaný part a pritom sa neustále premieňa v rytmickej pulzácii. Medzi oboma krajnými úsekmi dostáva interpret priestor na improvizáciu, v ktorej imituje gitarové sólo a pohráva sa s efektom echa. Michal Matejka obe polohy zvládol s rovnakou istotou. Let Me Die Before I Wake Salvatoreho Sciarrina sa odohráva takmer výlučne v slabej dynamike s využitím minimálneho množstva materiálu. Autor však siaha po viacerých hráčskych technikách, ktoré klarinetista Ronald Šebesta zvládol vskutku bravúrne. The Edge of Self Nirmali Fennovej preverila pre zmenu zvukový potenciál akordeónu, pričom ťažisko položila na prácu s mechom. Milan Osadský dal skladbe plasticitu, vďaka ktorej neznela ako technická štúdia, ale ako plnohodnotné dielo s vlastným výrazom. Trio pre tri ľubovoľné nástroje Pedra Rebela zašlo v otvorenosti najďalej, ako jediné dielo večera zapísané v podobe grafickej partitúry. Výsledná podoba diela závisí od komunikácie medzi interpretmi a vzájomného počúvania sa. Krátke motivické útvary prechádzali z nástroja na nástroj bez jediného zakolísania, a pritom každý z nich si udržal vlastnú povahu. Záver patril skladbe CODA [to Ho-chi-min] no. 3 Daniela Mateja, v ktorej sa k elektronickej stope postupne pripojili akustické nástroje. Prechod bol natoľko umný a prirodzený, že poslucháč, ktorý interpretov práve nesledoval očami, si pripojenie nástrojov nemusel vôbec všimnúť. Toto splynutie bolo presným dopovedaním toho, čo dramaturgia naznačovala od prvých taktov.
Program koncertu zodpovedal dramaturgii prvého z dvojice CD s obdobným názvom CAVE SONGS, ktoré súbor vydal v roku 2023. Na koncert tak prišli poslucháči, ktorí vedeli, akú hudbu môžu očakávať. Pri turné spojenom s workshopmi pre mladých poslucháčov by sa možno žiadalo priniesť aj niečo, čo ešte nebolo zaznamenané. Zostáva však oceniť to podstatné. Práve takéto súbory ukazujú publiku, kam hudba smeruje, dávajú žijúcim skladateľom pódium a popri tom si trpezlivo vychovávajú poslucháčov. Bez nich by sa súčasná hudba k publiku dostávala len ťažko a predstava o tom, kam hudba po roku 2000 smeruje, by zostala vecou nahrávok a odborných textov, nie živého počúvania.
Hana CHLEBÁKOVÁ
