O nás

Vízia a história (aj tá dávnejšia)

Hudba pre všetkých

Medzinárodná spoločnosť pre súčasnú hudbu (ISCM) vznikla takmer pred 100 rokmi s cieľom podporovať kontakty medzi skladateľmi, interpretmi a organizátormi v oblasti súčasnej hudby a uľahčiť šírenie aktuálnej hudobnej tvorby. Hoci jej zakladateľmi boli zástupcovia organizácií činných na hudobnom poli, jej vznik bol riadený princípom „zdola nahor“. Dôkazom je aj to, že jej prvý – resp. v tej dobe nultý – medzinárodný festival v Salzburgu v roku 1922 sa uskutočnil skôr, než bola jeho „zastrešujúca“ organizácia založená. Nebol to pritom žiaden festival „neznámych mien“ – na programe boli Béla Bartók, Claude Debussy, Maurice Ravel, Karol Szymanowski, Gustav Holst a ďalší. Festival sa odvtedy koná každý rok v inej krajine, v ktorej existuje členská sekcia ISCM.

Spoločnosť vznikla v čase, kedy sa v celej Európe rozvíjali snahy o znovuoživenie umeleckých aktivít zahataných 1. svetovou vojnou. Prvé roky boli charakteristické akýmsi „humanistickým entuziazmom“ a komunikácia medzi hudobníkmi a organizátormi bola naozaj živá. Povedané slovami dobového súčasníka: „Už niet hraníc. To je význam Salzburgu.“ Samozrejme… prišla 2. svetová vojna a opäť útlm medzinárodných aktivít (ba dokonca zákaz napr. v Rakúsku, Nemecku a Československu či Taliansku). Počas vojny sa konali len 2 festivaly, a to v oklieštenej forme v USA (1941 New York, 1942 San Francisco). Vojnové obdobie prinieslo aj také drastické následky, akým bol zánik sekcií z dôvodu emigrácie aktívnych skladateľov! Činnosť sa v plnej miere obnovila v roku 1946 festivalom v Londýne.

Dnes je ISCM zastrešujúcou organizáciou pre 60 organizácií v takmer 50 krajinách a doteraz sa riadi princípom podpory súčasnej hudby bez ohľadu na estetické názory, národnosť, rasu, náboženské vyznanie či politické názory. Od 2. svetovej vojny nevynechala ani jedno valné zhromaždenie, až do roku 2020, kedy sa konalo prvé vo virtuálnom priestore.

Spoločná fotografia účastníkov zasadnutí Valného zhromaždenia ISCM v estónskom Tallinne, 2019 ~ Anna Dorota W

Pozrime sa bližšie na pojem „súčasná hudba“. Prečo je zdôrazňovaný? Prečo potrebuje súčasná hudba toľko „podpory“ (aj podpory)? Jeden zo zakladateľov ISCM Rudolf Réti označil súčasnú hudbu atribútmi revolučnosti či dokonca rebélie; nemecký hudobný kritik a vedec Paul Bekker ju definoval ako modernú a mladú; prvý prezident ISCM Edward Dent ako vybočujúcu z koľají zaužívaného. Prečo sú potrebné takéto označenia? Až do masového rozšírenia záznamových zariadení a rozhlasového vysielania sa v prevažnej miere uvádzala len súčasná hudbu, hudba, ktorá vznikala v danej dobe. To znamená, že poslucháči (nech už boli kýmkoľvek) v renesancii, baroku i klasicizme si mohli vypočuť „najčerstvejšiu“ hudbu bezprostredne po jej skomponovaní. Spomínané technické výdobytky, akokoľvek by mohli podporiť šírenie dnešnej súčasnej hudby, jej to, chtiac či nechtiac, často sťažujú – súčasná hudba dneška musí „konkurovať“ súčasnej hudbe dôb minulých.

Nemali by sme sa ochudobňovať o dobrodružstvo z jej poznávania.

Mohlo by sa zdať, že Slovensko vstúpilo v roku 1994 do „rodiny“ ISCM s bohatou a relevantnou históriou. Československo v roku 1922 patrilo k zakladajúcim členom ISCM, dokonca už na nultom ročníku festivalu ISCM v tom istom roku zazneli diela českých autorov, a štyrikrát sa stalo organizátorom alebo spoluorganizátorom medzinárodného festivalu. Svojimi skladbami sa prezentovali Alois Hába, Vítězslav Novák (obaja sa stali aj čestnými členmi ISCM), Bohuslav Martinů, Otakar Ostrčil, Alexander Moyzes (ako vôbec prvý slovenský skladateľ), Eugen Suchoň, Ilja Zeljenka, Roman Berger, Miroslav Bázlik, Tadeáš Salva a ďalší. Ukázalo sa však, že doháňať zameškané, spôsobené (kultúrno-) politickým vývojom, je doslova vytrvalostným behom.

Kým udalosti svetových vojen zasiahli v podobnej miere takmer všetky krajiny, ktoré mali zastúpenie v ISCM, okolnosti vývoja po 2. sv. vojne už mali za následok individuálnejšie osudy jednotlivých členských krajín ISCM. Optimistické a deštruktívne obdobia sa v Československu striedali v súlade s dejinnými míľnikmi: nástup stalinského režimu, politický odmäk v 60. rokoch a Pražská jar, vpád vojsk Varšavskej zmluvy, emigrácie po roku 1968, normalizácia… a v podstate zoštátnenie spolkových – profesionálnych – združení, akým bol aj Zväz československých skladateľov. Od roku 1937 do 1989 bolo členstvo Československa striedavo aktívne, formálne i nejasné; všetko bolo ovplyvnené politickými pomermi.

Pristavme sa na chvíľu v období 60. rokov, keďže, ako bude zrejmé aj z ďalšieho, vplyv, ktorý táto doba priniesla, bol určitým spôsobom nezmazateľný. Vznikol a šesť rokov pôsobil pod vedením Ladislava Kupkoviča súbor Hudba dneška, bolo založené Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu, v rokoch 1968 – 1970 sa uskutočnili skladateľské a interpretačné semináre v Smoleniciach, na ktoré zavítali György Ligeti, Karlheinz Stockhausen či Mauricio Kagel, i hromadná návšteva skladateľov na festivale Varšavská jeseň (aj prvé vystúpenie Slovenskej filharmónie na tomto festivale s hudbou Kolmana, Šimaia a Zeljenku).

“Samo-zrejmosť”

Teraz možno budete mať pocit, že čítate nejaký sci-fi scenár: Každý rok sa koná pomerne veľká, približne dvojtýždňová prehliadka „novej slovenskej hudobnej tvorby“, kde sú zaradené najnovšie, ale aj staršie „overené klenoty“, sály sú plné poslucháčov, ktorí diskutujú o tom, že sa to vlastne „moc nedalo počúvať“. Realita bola takáto: bolo to tak, akurát okrem pár študentov nikto nediskutoval a v tlači vychádzali vopred objednané zbabelé oslavné články o skladbách, o ktorých dnes už ani nevieme, že existujú a že ich niekto hral… ale napísal ich dobrý „súdruh“. Godárovu skladbu dali preventívne na premiéru do Košíc, aby neurážala starších „pánov“ už len tým, že existuje a že je iná ako ich celoživotné dielo… (ako vieme, do Košíc nikto nechodí… aj to sa už ale zmenilo).

Potom sa stalo niečo, čo nikto neočakával. Zrútil sa domček z kariet, a to tak rýchlo a pripravene, že si nikto ani nestihol všimnúť, že v „novom prostredí“ sa už myslelo aj na to, aby kultúra vôbec nemusela existovať, lebo ako vieme, iba zbytočne nasáva peniaze, ktoré si potom nemôžeme ukradnúť. V „novom prostredí“ a novej realite po roku 1989 kultúru zrazu nikto nepotreboval, nech sa o ňu starajú tí, čo si myslia, že sa ňou dá v kapitalizme zarobiť a „pokryť náklady“. (Keď nepokryješ náklady, akoby si nebol, to je jasné…)

No a teraz poďme k hlavnej veci. V týchto krásnych časoch ten, kto hral alebo písal súčasnú hudbu, bol niečo ako blázon, ale nie nebezpečný, takže sa ním netreba zaoberať. A napriek tomu začali vznikať iniciatívy ako napr. súbor VENI Dana Mateja, zrazu sa zistilo, že to vlastne ľudí zaujíma, aj keď „súdruh“ dvadsať rokov písal, že nezaujíma; konali sa koncerty a aktivity, dokonca takého rangu, že k nám začali prichádzať hviezdy súčasnej hudby zo zahraničia, John Cage, Gavin Bryars, Jon Rose, Otomo Yoshihide, ansámbel Zeitkratzer; vznik slovenskej sekcie ISCM sa zrazu nestal protištátnou aktivitou, ale realitou. A tú „odpornú a zvrhlú“ elektronickú hudbu, ktorú „súdruh“ dokázal 30 rokov označovať za to najpodlejšie, čo nám západná hudba môže ponúknuť, si zrazu robili mladí (!) ľudia doma na laptopoch (áno! na laptopoch!!!). Alebo v U klube. Tajní začali sledovať iných ľudí.

Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že smerujeme do finále. Pochváliť niečo také samozrejmé, ako medzinárodné výmenné aktivity v oblasti kultúry, by sa už dnes zdráhal každý. Ale my, čo si pamätáme aj iné časy (menovite tie, keď sa napr. moje noty stratili „určite na pošte“ cestou do Varšavy – pretože pravdepodobne nejako „záhadne súviseli“ s hnutím Solidarita), my to za také samozrejmé nepovažujeme. Takže zatiaľ dobre. Len, prosím, dávajte pozor, aby sa vám tam neobjavili lobisti. Lebo aj keď sa to nezdá, tak tých som zažil už aj ja. A áno, v hudbe a v kultúre, nielen v športe…

~ Martin Burlas

Pod taktovkou totality

Na profesionálnu hudobnú scénu som vstúpila po ukončení VŠMU v r. 1981, k téme tohoto príspevku sa teda môžem vyjadriť z vlastných skúsenosti zažitia temer kompletnej dekády 80. rokov. 70. roky som zas vnímala optikou študentky kompozície na strednej a vysokej škole.

Kontakty slovenského skladateľa so zahraničím prebiehali v 2 úrovniach – v oficiálnej štátnej, v duchu kultúrnej politiky komunistickej strany, a v rovine privátnej, v závislosti od súkromných zahraničných kontaktov toho-ktorého skladateľa. Oficiálne boli kontakty so zahraničím a výber diel skladateľov pre zahraničie sústredené v kompetencii Zväzu československých (neskoršie slovenských) skladateľov a Hudobného informačného centra pri Slovenskom hudobnom fonde v Bratislave. Tieto organizácie rozvíjali v duchu spomínanej kultúrnej politiky spoluprácu s partnerskými organizáciami v krajinách socialistického bloku – v Sovietskom zväze, Poľsku, Maďarsku, NDR, Bulharsku, Rumunsku, o niečo opatrnejšie s bývalou Juhosláviou. V rámci socialistického bloku sa skladateľom umožňovali návštevy festivalov či partnerských organizácií, organizovali stretnutia za účelom vybudovania kontaktov v tej-ktorej krajine, zväzy a informačné centrá uskutočňovali výber skladieb pre socialistické zahraničie. Tu je nevyhnutné poznamenať, že kritérium pre výber diela neležalo len v diele samotnom, ale i v osobe skladateľa – či bol k režimu dostatočne konformný, či bol protežovaný vplyvnou osobou a pod.

Možnosť navštíviť koncert či festival v inej ako socialistickej krajine sa prakticky rovnala nule, rovnako mizivá bola i oficiálna možnosť uvedenia skladby slovenského autora v takejto krajine. Ak sa to náhodou i stalo, bolo to vďaka iniciatíve zahraničného usporiadateľa uviesť slovenskú skladbu, vďaka súkromnému kontaktu skladateľa, prípadne vďaka jeho výhre v zahraničnej kompozičnej súťaži.

Príspevok ukončím vlastnou skúsenosťou z oných čias – osobne si nepamätám jediné uvedenie svojej skladby do r. 1990 mimo územia Československa, a to ani v krajinách socialistického bloku. Nepatrila som k skladateľom, podporovaným oficiálnymi inštitúciami, moje súkromné kontakty boli v tom čase tiež chabé. Až zmenou politického režimu v r. 1989 sa kompletne zmenil i môj profesionálny život. Otvorili sa hranice a s nimi i možnosť bojovať už len s prekážkami, ktoré umelcovi kladie do cesty slobodný svet – s vlastnou iniciatívou pri vždy aspoň teoreticky prítomnej možnosti voľby a vo vlastnej zodpovednosti.

~ Iris Szeghy

Po besede v Hudobnom fonde, zľava: Miloš Kocian, Graham Melville-Mason, Juraj Beneš, Pavol Polák, Miro Bázlik, Martin Burlas, Ilja Zeljenka, 1990 ~ foto: archívy Hudobného centra

Svitanie

Písal sa rok 1985. HIS [Hudobné informačné stredisko Slovenského hudobného fondu] bol miestom, ktoré navštevovali tvorcovia, zakázaní, nehraní, odstavení, vylúčení z verejného života pre príliš západné smerovanie kompozičného myslenia či teoretických úvah. Častými hosťami boli Ilja Zeljenka, Roman Berger, Jozef Malovec, Tadeáš Salva, Juraj Hatrík, Juraj Beneš, mladí skladatelia Vlado Godár či Martin Burlas.

Druhá polovica osemdesiatych rokov prinášala uvoľnenie, a tak sme zažili udelenie Herderovej ceny Romanovi Bergerovi, postupné vracanie sa (niektorých) emigrantov nielen do krajiny, a dokonca aj pozvanie Ferdinanda Klindu pre Oliviera Messiaena, ktorý mal predtým zákaz prísť na Slovensko, lebo by „bol podporil prevládajúci katolicizmus“… Vznikali prvé trvalé kontakty s Veľkou Britániou, Francúzskom, Rakúskom, Nemeckom, podarili sa prvé vstupy do medzinárodných sietí (IAMIC, ECPNM).

V tomto ovzduší som začala pripravovať živé prednášky, prehrávky a koncerty doma i v cudzine. Z domácich aktivít spomeniem Pondelky v Klariskách, dali by sa považovať za avantgardné. Toľko dobrej slovenskej a zahraničnej hudby sme odohrali práve v tomto, pre cirkev už nefungujúcom priestore. Záujemcovia stáli dlho pred začiatkom koncertov v rade, aby sa dostali na súčasnú hudbu Zeljenku či na súčasný tanec na hudbu Klausa Agera.

Po Nežnej revolúcii sa otvorili hranice, záujem o našu hudbu zo zahraničia bol masívny a my sme chceli čo najskôr dohnať zameškané… Tak sa podarilo vyviezť operu Skamenený Juraja Beneša do Londýna, elektroakustickú operu Plač Tadeáša Salvu do Viedne, vznikali prvé nahrávky slovenskej hudby v Hesenskom rozhlase vo Frankfurte, svet žasol nad Sergejom Kopčákom, spievajúcim súčasné diela. Všetko išlo obrovským tempom, a to hlavne do založenia festivalu Večery novej hudby na pôde HIS-u. Spolu s Danielom Matejom, Jurajom Benešom a Milanom Adamčiakom sme sa rozhodli vytvoriť rámec pre uvádzanie novej tvorby. Hosťom prvého ročníka (1990) bol Louis Andriessen a tretieho (1992) ikona John Cage. Jeho prednáška zaplnila filharmóniu, v galérii rozhlasu Milan Adamčiak zorganizoval výstavu Cageových grafických partitúr. A najmä, znela jeho hudba. Už len zorganizovať jeho návštevu bolo niekoľkoročné dobrodružstvo.

Tieto úžasné skúsenosti zo stretnutí so zahraničnými hosťami na Večeroch povzbudili hudobnú obec do ďalších podobných činov. Jedným z nich bol vznik festivalu Melos‑Étos z iniciatívy Alžbety Rajterovej, Ilju Zeljenku a Romana Bergera, pri ktorom som taktiež stála v prvých hodinách. Pomaly pripravoval pôdu aj pre Svetové dni novej hudby ISCM v roku 2013, prvýkrát na Slovensku…

~ Viera Polakovičová

Po páde komunistického režimu v Československu skladatelia predstavujúci Čechy (Marek Kopelent, Jindřich Feld), Moravu (Alois Piňos) a Slovensko (Roman Berger, Daniel Matej) vypracovali koncepciu úplného obnovenia členstva československej sekcie v ISCM a jej nezávislosti od štátnych inštitúcií. Táto nádejne sa vyvíjajúca aktivita bola však prerušená rozdelením Československa. Na základe stimulov predovšetkým zo strany skladateľa Romana Bergera, ale aj zahraničných organizácií či umelcov, prípravný výbor (R. Berger, V. Bokes, M. Adamčiak, J. Beneš) zariadil všetko potrebné pre ustanovenie Slovenskej sekcie. Podarilo sa ju zaregistrovať 8. marca 1994 a valné zhromaždenie v Štokholme v októbri toho istého roku ju prijalo ako riadneho člena do ISCM.

Prvý koncert výlučne v réžii Slovenskej sekcie ISCM sa uskutočnil 6. februára 1995 v Štúdiu 2 Slovenského rozhlasu a jeho program bol zostavený z diel Charlesa Ivesa a Arnolda Schönberga. Účinkovali Magdaléna Kožená, Cappella Istropolitana, Daniela Varínska, Nora Škuta a VENI ensemble.

Predsedami Slovenskej sekcie boli od jej založenia tieto osobnosti: skladateľ, pedagóg a teoretik Juraj Beneš, organista a pedagóg Ján Vladimír Michalko, skladateľ, pedagóg a dramaturg Daniel Matej a klavirista, organizátor a pedagóg Ivan Šiller.

~ Irena Lányiová

Fotogaléria – história ISCM – Slovenskej sekcie

Menu