8. 11. 2026 – BRATISLAVA, Moyzesova sieň
Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos sa podľa zámeru Romana Bergera, autora jeho názvu, usiluje popri najnovších trendoch zdôrazňovať aj etické a humanistické posolstvo umenia. V rámci 18. ročníka naplnila klaviristka Magdaléna Bajuszová tento zámer veľmi konkrétne uvedením Klavírnej sonáty č. 1 Jozefa Kolkoviča v Moyzesovej sieni.
Sonátu z roku 2011, ktorú autor považuje za magnum opus svojej klavírnej tvorby, napísal Kolkovič na podnet samotnej interpretky. Takmer hodinové päťčasťové dielo nechal vyrásť zo staršej témy inšpirovanej osudom „Los Desaparecidos“, približne tridsiatich tisíc obetí argentínskej vojenskej junty, ktorých matky svojimi protestmi na Májovom námestí v Buenos Aires prispeli k pádu režimu. Tejto tragédii venoval tri časti (The Disappeared, Mothers of the Plaza de Mayo a Persistence of Remembrance), medzi ktoré vložil dva tanečné bloky, Four Grooves a Three Dances (Insane and Other). Rytmy rumby, valčíka, swingu, rocku či techna stavajú vedľa seba utrpenie a ľahostajnosť sveta, ktorý si tragédiu nevšíma.
M. Bajuszová zvládla náročnú skladbu s obdivuhodnou fyzickou výdržou. Istotu v interpretácii ukázala vo výbušnom fortissime úvodnej časti, v rockovej energii Sinisterocku aj v tremolách finále. Rovnako dôležité bolo psychické sústredenie, vďaka ktorému sa dokázala naladiť na charakter skladby a jej posolstvo poslucháčom zrozumiteľne odovzdala. Keďže dielo vzniklo na jej podnet, nebolo nijako prekvapivé, s akou samozrejmosťou sa v ňom orientovala. Nemožno však povedať, že by interpretácia bola rovnako intenzívna počas celého večera. V prvých častiach pôsobila klaviristka miestami zdržanlivo, akoby si šetrila sily na vrchol, ku ktorému sonáta smeruje. Držala sa na uzde aj tam, kde by výbuchy hnevu vpísané do partitúry zniesli väčšie napätie a dynamiku. Bola to premyslená stratégia, alebo opatrnosť pred rozsahom diela? Až v posledných dvoch častiach sa interpretka príbehu naplno odovzdala, Three Dances a Persistence of Remembrance zazneli s naliehavosťou, ktorá predtým občas chýbala.

Súčasná hudba potrebuje interpretov, ktorí ju budú sústavne sprevádzať a dajú jej šancu opätovne zaznievať, nielen pri premiérach. Magdaléna Bajuszová je presne takou interpretkou. Skladby domácich i svetových autorov hrá už desaťročia, vždy s rovnakou pokorou. Ku Kolkovičovi má pritom osobitný vzťah. Jej nahrávka Deviatich prelúdií pre klavír kedysi pomohla vrátiť jeho hudbu do slovenského hudobného života a na novom albume sa k nej vracia znova, tentoraz s ambíciou priblížiť ju aj zahraničným poslucháčom. Kolkovičova sonáta hovorí o tom, čo sa nesmie zabudnúť, a Bajuszová svojou prácou pripomína, že aj hudba potrebuje niekoho, kto na ňu nezabudne.
Hana CHLEBÁKOVÁ




