29. 9. 2025 – BRATISLAVA, Stĺpová sieň Slovenskej filharmónie
Pondelkový večer patril v Slovenskej filharmónii zoskupeniu Quasars Ensemble. Súbor sa premiérovo prezentoval v roku 2008, čochvíľa sa dočkáme 20. výročia jeho pôsobenia na koncertných pódiách. Pod vedením všestranného hudobníka Ivana Buffu vystupuje ansámbel dramaturgiou tvorenou prevažne zo súčasnej klasiky, no nevyhýba sa ani dielam starších období. „Fenomén Quasars Ensemble zároveň inšpiruje k zamysleniu sa nad konvenčnosťou a nevšímavosťou našej dramaturgie, ktorú tento tvorivý kolektív prelamuje,“ napísal Ľubomír Chalupka pred dvanástimi rokmi a platí aj dnes. Koncertný program sa niesol v znamení diel povojnových avantgardistov, ktorí sa vplyvom času a turbulentných spoločenských udalostí navrátili k neoklasicizmu, neofolklorizmu a minimalizmu.
Úvodným dielom boli Tanečné prelúdiá Witolda Lutosławského. Skladba existuje v troch verziách vždy pre iné nástrojové obsadenie. Vo všeobecnej obľube je najmä úprava pre klarinet a klavír vďaka svojej jasnosti a prehľadnej textúre. I. Buffa však veľmi umne a vhodne zvolil verziu pre noneto, keďže súznenie komornej dvojice klarinetu a klavíra by v Stĺpovej sieni mohlo vyznieť príliš prázdne. Aj v početnejšom obsadení si dielo zachovalo čitateľnosť hudobného materiálu a zároveň nasýtilo priestor farebnosťou. Vo svojich Folk Songs vložil Luciano Berio piesňové predlohy z rozličných krajín do novej rytmicko-harmonickej štruktúry a nechal inštrumentálnu zložku podčiarkovať a komentovať ich výrazové a kultúrne korene. Jeho vlastné slová tento úmysel jasne rámcujú: „Mám utopický sen, hoci viem, že sa nedá zrealizovať: chcel by som vytvoriť jednotu medzi ľudovou hudbou a našou hudbou – skutočné, vnímateľné, zrozumiteľné prepojenie medzi starou, populárnou hudbou, ktorá je tak blízka každodennej práci a hudbe.“ Na koncerte sa tento princíp „mosta“ prejavil veľmi konkrétne. Sopranistka Josefine Göhmann hneď v prvej piesni Black Is the Colour prispôsobila prácu s hlasom akustike priestoru a vyniesla na povrch Beriom preferovanú deklamačnú zrozumiteľnosť nad „belcantovým“ leskom. V arménskej Loosin yelav ako aj v piesni Azerbaijan Love Song vynikla jej artikulácia; flauta s jemne orientálnym koloritom a harfa vytvárali meditatívny podklad, ktorý nebol ozdobou, ale nositeľom významu. Slabšou stránkou interpretácie bola poloha a charakteristika hlasu sólistky – melodika piesní inklinuje k tmavšiemu mezzosopránovému alebo altovému timbru. Užší dynamický rozsah spevu miestami zvukovo obmedzoval i ansámbel.
Po prestávke nasledovalo dielo Strach Martina Burlasa. Žiadna okázalosť, len absolútne sústredenie (na pódiu i v publiku). Minimalistický jazyk tu nebol pózou, ale metódou – opakovanie a vrstvenie drobných motívov vytvárajúcich vibrujúci podklad, na ktorom sa rodí napätie takmer telesnej intenzity. V interpretácii Quasars Ensemble zaznela skladba ako dielo kolektívneho načúvania, hráči doslova dýchali spolu a citlivo reagovali na zmeny fráz, dynamiky i farby. Azda najsilnejším momentom kompozície bol rozhovor klavíra a violy; nie ako efektný duet, skôr vytrvalá, znepokojená konverzácia. Po čisto minimalistickej skladbe prišla úplne iná logika úspornosti – minimum materiálu, no maximum napätia z neustálej derivácie. Pierre Boulez v skladbe Dérive I odvodil z jedného akordu celú kompozíciu, udržal však neustály hudobný tok s mikroskopicky sa meniacimi detailmi. Jemný, trblietavý závoj skladbe dodával vibrafón, interpretácia tak spolu s dychmi, sláčikmi a klavírom vyznela farebne, miestami mysteriózne, ale prísne organizovane. Presne ten typ boulezovskej „ekonómie prostriedkov“, kde minimum materiálu generuje maximum formotvorného napätia. Na záver koncertu zaradil Quasars Ensemble do programu Rondá, H. 200 Bohuslava Martinů. Oblúkom sa tak vrátil k energii, tanečnosti a neofolklorizmu zo začiatku koncertu. Rondový princíp tu zabezpečovalo striedanie spontaneity a bukolickej lyriky. Prítomnosť moravských ľudových melódií pridala k celkovému dojmu onen rustikálny stredoeurópsky šmrnc, ktorý roztancoval i samotného dirigenta.
Členovia Quasars Ensemble opäť potvrdili, že keď sa povie „súčasná klasická hudba“, neznamená to trestanie ušných bubienkov, ale živé remeslo a prácu s významom. Aby však takéto koncerty neboli len raritou, ale štandardom, nestačí potlesk; potrebný je záujem inštitúcií, menej bezúčelného PR a viac skutočnej podpory tam, kde sa o kultúre rozhoduje.
Hana CHLEBÁKOVÁ
