25. 10. 2025 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Koncerty Ensemblu ricercata v slovenskom rozhlase sú pre zanietených poslucháčov ako vynikajúci televízny seriál, ktorý v každom dieli dokáže zaujať niečím unikátnym. Jedným z najlepších príkladov je už niekoľko rokov rozbehnutý ambiciózny projekt interpretácie kompletnej zbierky piesní Charlesa Ivesa. Ives 114 pôsobí ako cyklus v cykle a mapuje rôzne stránky skladateľovej estetiky a jeho štýlového vývoja. Na jeseň minulého roku uviedli klavirista Ivan Šiller a speváci Helga Varga Bach s Petrom Kollárom štvrté pokračovanie tejto minisérie. Na hudobnom večeri som sa osobne nemohol zúčastniť, svoje myšlienky som sformuloval pri počúvaní poskytnutého audiozáznamu.
Najlepším aspektom celého konceptu je podľa mojej mienky pedagogický rozmer. Pri každej piesni Šiller veľmi zaujímavo opisuje to, čo je na jednotlivých skladbičkách zaujímavé. Pri jednej je to jej štruktúra, pri inej fascinujúce výrazové prostriedky, hudobné metafory či humor. Pri počúvaní teda pozornosť prirodzene osciluje medzi performatívnym momentom, štruktúrou programu a analytickým výkladom, ktorým je Ivesovo piesňové myslenie poslucháčovi sprostredkované.
Spirituálno-filozofická rovina
Dramaturgia koncertu bola, ako sme na to pri tejto sérii zvyknutí, uchopená v niekoľkých tematických segmentoch. Prvý otvorila dramatická pieseň Od Paracelsa/From Paracelsus. Z hľadiska interpretácie by som okrem pedantnej presnosti chcel vyzdvihnúť veľmi dobre zvládnuté výrazové vyváženie jednotlivých polôh (ostrý úvod, zjemnené vyznanie i záverečná citácia jednoduchej americkej piesne), ktoré prichádzali v rýchlom slede. V nasledujúcom piesňovom portréte ikonického Walta Whittmana, ktorým sa Ives pokúsil zachytiť básnikovu šarmantnú poetickú osobnosť zas interpreti inteligentne podchytili motív konzistentného kráčania.
Dve tváre rytmického humoru
Jarmočná zábava, v anglickom origináli The side show a Uspávanka/Cradle song sú napohľad dva diametrálne odlišné hudobné svety. Vnútorná logika zmeny/striedania trojdobého rytmu na dvojdobý v priebehu oboch piesní z nich ale robí skvelý dialektický pár ironicky lacnej zábavy a dojemného pokoja.
Metafory a odkazy
Pre dobrú interpretáciu Ivesových piesní je nepochybne nevyhnutná veľká technická zručnosť a familiarita s vývojom hudby v 20. storočí. Povedal by som však, že rovnako podstatná je u hráčov aj istá životná skúsenosť a emočná inteligencia. V piesni Viera/La Fede v talianskom jazyku sa správne pochopenie duchovného textu i hudobného materiálu interpretmi zrkadlilo v ich podchytení narastania od jedného tónu ku klastru, v piesni August zvýraznením veľkých akordov, v piesni September výborne vystihnutou dualitou frenetického pohybu a ivesovsky zvláštnym vyjadrením solidarity. Blok zakončila najšpecifickejšia pieseň z tejto štvorice s názvom December, ktorej dominovali drsné kvinty a takmer recitatívny spôsob spevu.
Raná tvorba a nemecká piesňová tradícia
Dva nasledujúce bloky pôsobili ako priama evolúcia. Tri piesne z obdobia, kedy mal Ives sotva 20 rokov Uspávanka/Berceuse, Tam, kde orol nedovidí/Where the Eagle a Allegro sú evidentne veľmi ovplyvnené európskou piesňovou tradíciou a vo svojej jednoduchosti a čistote i klasicistickými harmonickými postupmi. Ďalšie štyri v nemeckom jazyku Keď na mne spočíva/Weil auf mir, Ó stará matka/Du alte mutter, Samota v poli/Feldeinsamkeit, Nezazlievam/Ich Grolle Nicht sú vzdaním úcty nemeckej romantickej piesňovej tradícii Schuberta a Schumanna. Práve v piesňach hlboko inšpirovaných môžeme najviac postrehnúť rozvíjajúci sa Ivesov rukopis. Keď si totiž odmyslíme všetky dôverne známe inšpiračné zdroje Ivesova signatúra ostane dokonale odhalená.
Americký mýtus a irónia
Civilná, rozprávačská, takmer anti-umelecká poloha tohto bloku bola perfektným výberom na zavŕšenie piesňového programu. Triptych kantáta Nebeská krajina/Naught that Country o viere a vzťahu k bohu, Lincoln, veľký obyčajný muž/Lincoln the Great Commoner – v Ivesovej mysli symbol odvahy a dôstojnosti v hudbe a napokon Charlie Rutlage – kovbojská balada a skladateľovo vyobrazenie amerického hrdinstva sú úprimným vyznaním vnútorných ideálov a oddanosti krajine.
Ivan Šiller, Helga Varga Bach a Peter Kollár sú ostrieľaní profesionáli, od ktorých sa nič iné ako zodpovedný a technicky brilantný výkon nedá očakávať. Vďaka fantastickej edukatívnej forme podujatia sú schopní zaujať i bežného poslucháča hlboko intelektuálnym repertoárom a za to si zaslúžia mimoriadny rešpekt.
Jakub GOČ
