Moje prvé hudobné stretnutie so skladateľom Tomášom Borošom a hneď troj-CD kompilácia jeho tvorby – od detských pedagogických skladieb až po vážne kompozície. Zaujímavé je, že aj detské skladby v sebe nesú hlbší kompozičný jazyk než len jednoduché stupnice, čo je jednoznačné plus pre deti, aby si vytvorili vzťah k hudbe, a špeciálne k vážnej hudbe.
Vo svete modernej vážnej hudby je príjemné nechať sa unášať diatonickými kompozíciami – či už aktívnym počúvaním, alebo len ako hudbou v pozadí, prípadne pri zaspávaní. Ja patrím k tým, ktorí berú hudbu vážne, ale s vážnym humorom. Hudba by mala mať funkciu aj emocionálny náboj a Tomáš Boroš prináša všetky tieto kvality.
Tri CD sú rozdelené na sólovú, komornú a orchestrálnu tvorbu Tomáša Boroša.
Diatonika je jedna z vecí v hudbe, na ktorej sa väčšina skladateľov „popáli“. Je jednoduché – alebo aspoň jednoduchšie – tvoriť v modalitách, avantgarde či atonalite a predstierať, že ide o vážne umenie. Diatonika však odhalí viac, než by si človek myslel. Raz som čítal zaujímavé porovnanie, týkalo sa populárneho modelu auta značky Toyota, ktorý prirovnali k vanilkovej zmrzline. Myslím si, že by som si ten článok ani neprečítal, keby tam nebolo to vanilkové prirovnanie. Ja osobne preferujem čokoládovú zmrzlinu, ale zaujalo ma to. Dozvedel som sa pritom zaujímavé informácie o zmrzline, konkrétne o vanilkovej. Ak by ste nevedeli, vanilková je jednou z najťažších na správne vybalansovanie – podobne ako diatonika.
Borošovo používanie diatoniky je krásne (ak môžeme použiť takýto jazyk) v tom zmysle, že nepôsobí únavne ani banálne, čo je najväčšia pasca diatoniky. Samozrejme, Boroš nepoužíva iba tonalitu či diatoniku – nachádzame tu aj modalitu a moderný jazyk, atonalitu a disonancie – no stále je citeľná skôr tonalita než jej absencia. Kontrasty medzi rôznymi štýlmi, epochami a prechodmi medzi konsonanciou a disonanciou sú až – dovolím si povedať – mahlerovsky manipulatívne. Je to výhoda života v postmodernom, postavantgardnom, postneoklasickom, jednoducho „post-hocičom“ svete.
Je krásne, že na týchto troch CD máme možnosť sledovať Boroša ako pedagóga aj skladateľa.
Cyklus 12 piesní pre soprán je jednou zo skladieb, ktoré ma výrazne oslovili. Sonáta C7 je zaujímavou kombináciou klavíra a „stage klavíra“. Zvuková kombinácia rozdielnych registrov prináša komický nádych a kontrast s hudobnou, a určite aj filmovou kvalitou. Tieto dva svety jednoznačne môžu koexistovať a vzájomne sa dopĺňať.
Orchestrálne skladby otvárajú nielen viac možností pre skladateľa, ako sa vyjadriť, ale aj priestor experimentovať oveľa ďalej, než to umožňuje sólový nástroj. Borošove orchestrálne diela miešajú meditáciu s disonanciou. Skladby sú detailné, s kontrastmi, zmenami nálad a tempa. Páči sa mi, ako pracuje s priestorom a akustikou miestnosti. Na tomto mieste je vhodné spomenúť aj produkciu nahrávky – svetová kvalita, rovnako ako hudobné výkony interpretov.
Je ťažké vybrať jednu či dve skladby. Celé troj-CD plynie prirodzene a pomer medzi diatonikou a disonanciou je – povedal by som – psychologicky veľmi dobre zorganizovaný.
Odporúčam: 10/10.
Marcel Seneši
