16. 9. 2026 – BRATISLAVA, Moyzesova sieň
Pred sto jeden rokmi dokončil Alban Berg Komorný koncert pre klavír, husle a 13 dychových nástrojov. Práve toto obsadenie sa stalo východiskom záverečného koncertu druhej sezóny projektu CODEnsemble s názvom Thirteen Winds. Päť svetových premiér domácich autorov spájala podľa dramaturgie projektu téma premeny. Okrem jednotiacej témy koncertu sa ukázala aj ďalšia spoločná línia – rôzne podoby návratu. Štyria z piatich skladateľov sa vracali k vlastnej minulosti, k staršej skladbe, študentským rokom, detstvu alebo k materiálu, ktorý dlhé roky zostával v zásuvke. Otázkou zostáva, prečo takýto premyslený projekt nedokázal zaplniť Moyzesovu sieň. Poloprázdna sála na koncerte, kde mala domáca hudba svetovú premiéru, bola smutným faktom.
Večer otvorilo TAAS pre 13 dychových nástrojov Mariána Lejavu, skladateľa a dirigenta koncertu. Autor ho označuje za svoj „hudobný pohľad do zrkadla“ a materiál čerpá zo staršieho cyklu Another seven bagatelles. Názvy štyroch častí plynúcich bez prerušenia (Thesis, Apodixis, Antithesis, Synthesis) vytvárajú akronym názvu skladby. M. Lejavu na spomínanom bergovskom obsadení zaujalo trinásť samostatných nástrojov, ktoré spolu koexistujú, presúvajú medzi sebou materiál a vytvárajú dynamickú štruktúru zvuku. Tento zámer sa postupne odhaľoval v priebehu skladby, ktorá plynula v dramatických vlnách a gradovala nielen dynamicky, ale aj postupným zapájaním ďalších nástrojov. Sprvu vynikla mäkká sonorita fagotov, neskôr zaujala nezvyčajná zmes nástrojových odtieňov. Ľubozvučné intervaly striedané s rytmickým prefukovaním dodávali celku osobitý šmrnc. Unisoná vo forte v spojení s klopkaním na nástrojoch miestami prepožičali až osudový charakter.
Fancy Toys pre sólo husle, sólo klavír a 13 dychových nástrojov Jany Kmiťovej prenieslo poslucháčov do celkom iného sveta – hravého, spontánneho a miestami nespútaného. Aj tu bol východiskom návrat, tentoraz k detskej hre, ktorú skladateľka znovuobjavila so svojimi dcérami. Fragmenty si nástroje odovzdávali v dialógoch. Kým M. Lejava nechával jednotlivé zvukové polohy postupne vystupovať a meniť sa, J. Kmiťová ich nechala zaznievať súčasne a vzájomne splynúť. Vtip podčiarkol aj krátky vokálny prejav pripomínajúci detské výkriky. Milan Paľa pôsobil na husliach ako večne hravé dieťa a rovnako hravo mu odpovedali flauty, zatiaľ čo Katarína Paľová dianie kotvila ostinátnymi basovými tónmi. Vrcholom bola gradujúca minimalistická pasáž.
Krátke TILT pre 13 dychových nástrojov Petra Dana Ferenčíka bolo intermezzom večera. Vyrástlo zo staršej kompozície a zo spomienok na študentské roky. Hudba sa pohrávala s fragmentom akordicky aj melodicky a drobné prekvapenia udržiavali napätie z toho, čo príde. Krátky rozsah skladby jej neuškodil, hoci väčší priestor by poslucháčovi možno umožnil lepšie sa v jej materiáli zorientovať.
Namiesto pohľadu späť sa Anton Steinecker v diele Schatten pre 13 dychových nástrojov zahľadel do hĺbky. Autor hovorí o svetle prechádzajúcom cez tieň a o tom, že tieň sa mení podľa uhla, z akého sa naň pozeráme. Tomu zodpovedalo aj zvukové pole diela, v ktorom sa stretávala vzdialenosť s blízkosťou. Skladba bola temnejšia a pochmúrnejšia oproti predchádzajúcim. Zvuky sa v širokom diapazóne prelínali a ticho medzi jednotlivými vlnami pôsobilo vítane. Niektoré úseky však vyzneli ťažkopádne. Neustála premena zvukového materiálu miestami neposkytovala poslucháčovi dostatočne pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť. Harmonické a ľubozvučné vyústenia mu ho vždy na chvíľu vrátili.
Najtemnejším pólom večera bola skladba SUUM Milana Paľu pre sólový klavír a 13 dychových nástrojov. Aj táto premiéra bola návratom – k materiálu, ktorý dlhý čas zostával nepoužitý. Verš v básni k skladbe o „našepkávači odkrytého nervu“ predznamenal osobnú, intímnu a boľavú povahu skladby. Sýty, búrlivý zvuk a dramatické rozhovory nástrojov, ktoré miestami pripomínali skôr hádky, dosahovali veľkú mohutnosť. Sólového partu sa ujala K. Paľová, ktorá predviedla precíznu prácu s dozvukom. Práve samotné doznenie patrilo k najsilnejším momentom skladby.
Najväčší ohlas publika zožali diela J. Kmiťovej a M. Paľu, teda tie, ktoré stavili na najvyhranenejší výraz. Päť premiér za jeden večer je chvályhodný výsledok, no stále skôr výnimočnou udalosťou než samozrejmosťou. Aby sa z takýchto večerov stal štandard a nie rarita pre zasvätených, nestačí odhodlanie ansámblu a potlesk hŕstky verných. Potrebná je sústavná podpora projektov, ktoré súčasnú slovenskú hudbu neodsúvajú len na okraj sezóny.
Hana CHLEBÁKOVÁ
