13. 12. 2025 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Program recitálu Dialóg, ktorého sólistom bol klavirista Ivan Šiller mal ambíciu prepájať staré s novým (Schuberta s Bartókom, Bartóka s Kurtágom, tradíciu s experimentom) a pritom vniesť, podľa slov PR textov, tichý aj vášnivý rozhovor naprieč storočiami. Takéto formulácie sú lákavé, ale aj riskantné. Slovo dialógtotiž predpokladá, že obe konverzujúce strany sa skutočne počujú, reagujú na seba, a že medzi nimi vznikne napätie, ktoré nie je len kontrastom „staré verzus nové“, ale aj výmenou významov. Počas Šillerovho recitálu sa napokon ukázalo, že presvedčivejšie ako dialóg epoch fungoval dialóg skladateľov – najmä tam, kde bola dramaturgia poskladaná ako reťaz krátkych gest, ktoré sa vzájomne dopĺňali. Poslucháči boli pripravení na interpretačnú prechádzku medzi ikonami maďarskej hudby 20. storočia (Bartók – Kurtág – Eötvös) s medzinárodným presahom (Berio) a domácim vstupom (Jánošík). Oným protipólom mala byť Schubertova Sonáta ako tradičnejšie ponímanie zvukovosti a estetiky. Už tu sa pýtam: je protipól automaticky dialógom? Alebo iba ostrým strihom?
Úvodných Šesť tancov v bulharskom rytme Bélu Bartóka publikum okamžite vtiahlo, po pár taktoch bolo zrejmé, že sa večer bude opierať o rytmiku, energiu, presnú artikuláciu a dynamické zvraty. V Šillerovej interpretácii boli tance zrozumiteľné, s jasnou pulzáciou a výraznými drobnými akcentmi, s vyváženými hlasmi a presnými dynamickými kontrastmi. Táto hudba je ideálna na to, aby sme klavír nevnímali len ako spievajúci nástroj, ale aj ako rytmický organizmus – bartókovskú tendenciu posúvať sa od „krásneho tónu“ k nástroju s perkusívnym potenciálom. Klavirista tu nepôsobil ako interpret, ktorý potreboval skladbu nasilu zvýrazňovať, skôr ju nechal robiť svoju prácu (odľahčiť, naladiť, hrať sa).
Po ňom prišiel Schubert – interpretačný vrchol, no dramaturgický otáznik. Šillerove predvedenie Sonáty č. 14 a mol, D 784 Franza Schuberta znelo s obrovským interpretačným rozpätím. Kontrasty boli presvedčivé a dynamické oblúky logicky vystavané. V istom momente sa naozaj zdalo, že dialóg sa odohráva priamo v skladbe, akoby Schubert v tejto hudbe viedol rozhovor sám so sebou – medzi rezignáciou a vzdorom, medzi intimitou a náhlym zovretím. Lenže práve tu sa ukázal problém základného PR rámca „staré verzus nové“. Ak mal byť Schubert mostom alebo protipólom, bolo potrebné ho dramaturgicky uchytiť, aby mohli poslucháči plynulo zmeniť spôsob počúvania. V tomto programe sa však po bartókovskom folklórnom pulze prešlo priamo do schubertovskej závažnosti bez dostatočného premostenia. I. Šiller síce výber skladby obhájil adventným obdobím (a teda výber závažnej, intímnej hudby), no práve preto kontrast pôsobil nie ako dialóg, ale ako náhly presun do iného sveta, po ktorom nálada v sále – napriek výbornej interpretácii – akoby klesla.
Zaujímavé je, že podobný „schubertovský výkričník“ sa objavuje aj v reflexiách Šillerových iných programov: aj Hudobný život pri jeho májovom recitáli v Redute hovorí o Schubertovi ako o netradičnom, jemne prekvapivom prvku v inak jednotnej dramaturgii. Počas sobotňajšieho koncertu však Schubert nebol len prekvapenie, ale aj najrozsiahlejším dielom, ktoré na chvíľu preťažovalo základnú líniu maďarskej školy a jej ozvien.
Najpresvedčivejšia časť večera prišla vtedy, keď sa program zlial do reťaze krátkych skladieb (Martin Jánošík – György Kurtág – Luciano Berio – Péter Eötvös), hraných bez dlhších páuz a bez potlesku medzi nimi. Tu sa naplnila pointa celého koncertu (skutočného dialógu), skladby sa na seba napájali tak, akoby spolu komunikovali – nie deklaratívne, ale zvukovo. Klavirista tomu prispel aj tým, že pred touto časťou vyslovil zámer „nechať poslucháča stratiť sa“, urobiť z blokového radenia akúsi suitu, kde autori na seba reagujú. Miniatúry Martina Jánošíka (Sostenuto, rubato ma non troppo; Oranžový dážď; Pre Ivana; Happy Birthday, György Kurtág) pôsobili ako citlivé otvorenie priestoru. Pomalšie kusy boli precízne, až intímne; rýchle mali iskru a žiarivosť. Nasledujúce pocty Györgyho Kurtága (Hommage á Schubert, Farkas Ferenc a Eötvös Péter) majstrovsky spojili emóciu a význam diela. Skladateľov zámer, že každý tón a každá pauza má svoj opodstatnený význam klavirista jasne tlmočil. Do tejto línie vstúpil Luciano Berio s Pozemským klavírom a následne Péter Eötvös so svojím dielom Pozemský klavír – Nebeský klavír (písaným in memoriam Luciana Beria) ako dramaturgicky presné gesto, v ktorom je dialóg takmer doslovný. Rovnaký názov, no úplne iný spôsob počúvania – u Beria akoby klavír zostával pevne pozemský, ukotvený v dotyku a hmote zvuku, kým Eötvös k tej istej predstave dopĺňa ďalší rozmer – viac priestoru, viac práce s dozvukom. Práve tu sa dalo najľahšie naplniť Šillerovo želanie, aby sa poslucháč na chvíľu stratil.
Po zvukovej suite pôsobila Bartókova Rozdelená melódia ako príjemný návrat k folklórnemu zdroju – akoby sa i poslucháči po experimentovaní s farbou a tichom znovu zhmotnili na zemi. Po nej prišli Dvojzvuky György Kurtága ako kóda k Bartókovej melódii, citujúc klaviristu zo začiatku koncertu. Finále patrilo Rumunskému tancu č. 1 Bélu Bartóka, ktoré v sále vyznelo ako energická vlna. Tanec zaznel s plným zvukom, energiou a istotou; po všetkej kontemplácii a zvukovom laboratóriu môžeme hovoriť o energickom vrchole a standing ovation pôsobilo ako prirodzené uzavretie oblúka, ktorý sa začal tanečnosťou a ňou i skončil.
Hana CHLEBÁKOVÁ
Vznik recenzie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a Nadácia mesta Bratislavy.
