3. 11. 2026 – KOŠICE, respírium Fakulty umení TUKE
Zoskupenie Alia amnis prinieslo 3. novembra do priestorov Fakulty umení Technickej univerzity vážnu hudbu s nuansami rocku a liturgickej tradície. Košické publikum zareagovalo pozitívne na skladateľský portrét Juraja Vajó, podaný s mimoriadnou interpretačnou presvedčivosťou. Súbor Alia amnis patrí medzi mladé slovenské ansámble interpretujúce súčasnú hudbu a v košickom prostredí predstavuje jedného z výrazných solitérov, sprostredkúvajúcich aktuálne dianie na poli slovenskej i svetovej hudobnej tvorby. Už samotné inštrumentačné zloženie telesa je značne špecifické. Voči sólovým zložkám, flaute a vokálu stoja harmonické nástroje – xylofón, akordeón, klavír či rôzne formy syntetizátorov. Takéto spojenie vytvára značný priestor pre skúmanie zvukového potenciálu.
Hudba Juraja Vajó môže na prvé počutie predstavovať zvláštnu kombináciu vážnej artificiálnej hudby a rockovej garážovej kapely. Nie je to napokon prekvapujúce, keďže skladateľ pôsobí aj v zoskupeniach, akými sú Urbán Hudák či Žena s blchou. Jeho poetika však vyrastá aj z hlbokého zakorenenia v liturgickej hudbe, a to tak židovskej, ako aj kresťanskej tradície. Často cituje melodické fragmenty bohoslužobného spevu alebo využíva responzoriálny princíp – predspievania a odpovedania. V modernej konotácii spätej s častým uplatňovaním interpretačnej voľnosti možno tento spôsob práce vnímať ako zaujímavú formu imitačného princípu.
Zaujímavý bol aj samotný priestor koncertu. Otvorená hala s voľným pohybom ľudí dotvárala logiku prístupnosti a otvorenosti celej udalosti. Hudba tu nebola uzavretá do konvenčného koncertného priestoru, v ktorom sa od poslucháča očakáva presne definované správanie. Naopak, vytváral sa priestor, v ktorom mohla prirodzene oslovovať aj tých, ktorí sa s ňou možno pôvodne neprišli stretnúť. Koncert mal zároveň aj výraznú edukatívnu ambíciu. Samotné interpretky predstavovali jednotlivé diela, hovorili o vlastnej interpretačnej skúsenosti, citovali skladateľa a ukazovali jeho partitúry. Práve tu sa odhaľovala jedna z najpozoruhodnejších osobitostí kompozičného umenia Juraja Vajó. Po vzore výtvarníka Juraja Bartusza, ktorý si v kontexte performatívnej, akčnej maľby stanovil časovú limitáciu, si aj Vajó podobne určil vlastné obmedzenie v kompozičnom procese – limitovanú plochu. Podnietilo ho k tomu najmä obdobie pandémie, keď bolo náročné realizovať mnohokusové, často nadrozmerné partitúry. Zásadným momentom jeho poetiky je aj úplné vylúčenie počítačových programov a komponovanie výlučne v hudobnej predstavivosti.
Vďaka dramaturgii zostavenej z diel viacerých tvorivých období bolo pozoruhodné sledovať, ako sa na jeho rukopise podpisuje dlhodobejšie komponovanie pre inštrumentačne nezvyčajné obsadenie ensemblu Alia amnis. Už prvá skladba večera, predstavujúca jeho najnovší kompozičný počin, naznačila, že zvukový potenciál využíva naplno a veľmi umne sa pohráva s jeho sonoristickými nuansami. Skladba Jeremiáš sa niesla v silne krokovitom a statickom výraze, pričom práve sústredená interpretácia celého súboru umožnila naplno vnímať jeho vnútornú výstavbu. Ďalšou typickou črtou rukopisu skladateľa je práca s hlasom, predstavujúca kľúčovú výrazovosť jeho kompozičného myslenia. Využíva pritom všetky jeho podoby – od kvílenia, šepotu a plného hlasu až po rôzne pazvuky a netradičné vokálne prejavy. Takýto spôsob práce je mimoriadne náročný na interpretáciu a vyžaduje si technickú pripravenosť i značnú mieru odvahy. Mezzosopranistka Iveta Vajó v tomto smere preukázala veľmi poctivú prípravu. Napokon celý výkon ensemblu sa niesol vo veľmi sústredenej atmosfére. Častá voľnosť, ktorú skladateľ ponecháva v partitúrach, predstavuje pre interpretov nielen slobodu, ale aj veľkú výzvu a zodpovednosť. Vyžaduje si neustále vzájomné počúvanie sa, citlivé reagovanie a rešpektovanie ostatných členov. Práve v tomto smere bolo možné pozorovať značnú súhru členiek. Žiadna z nich nepresadzovala vlastnú individualitu, ale spoločne všetky hľadali výsledný zvuk a výraz.
Nasledoval cyklus Five songs after Sylvia Plath’s poetry s mimoriadne efektne vystavanou štruktúrou. Akoby postupne odkrýval rozporuplnosť samotnej autorky literárnej predlohy. Od zvukomaľby cez akúsi rockovosť, cez výrazne pohyblivú, dynamickú tretiu pieseň prechádzal k naratívnosti príbehu, v ktorom sa po dovtedajšej úsečnosti textu objavila väčšia miera rozprávania. Posledná pieseň následne rámcovala celý cyklus a smerovala k čoraz apelatívnejšiemu výrazu. Súhra interpretiek dala možnosť naplno vyniknúť každej z týchto výrazových polôh. A práve to je jeden z dôležitých momentov pri počúvaní hudby Juraja Vajó. Tá sa totiž môže na prvé počutie javiť ako značne jednotvárna či monotónna. Poctivá interpretačná príprava a sústredenosť však ponúkajú možnosť odhaľovať nepatrné nuansy výrazovosti, ktoré sa v nej ukrývajú. To, čo sa spočiatku môže javiť ako opakovanie alebo zvuková statickosť, postupne odhaľuje svoje vnútorné napätie a rozmanitosť. Práve v tejto zdanlivej tichosti a nenápadnosti sa odhaľuje jej sila a emocionálny náboj. Na podobnej logike nepatrného striedania výrazových polôh bol vystavaný aj cyklus Šesť madrigalov. Prvá časť predstavovala pokojnú zvukomaľbu so silnou vnútornou tenziou. Druhú sprevádzal mimoriadne náročný vokálny part, postavený na všetkom možnom, len nie na tradičnom „peknom“ spievaní. Technické nároky zvládla Iveta Vajó s prehľadom. Tretia časť bola značne rytmicky roztrieštená a odhalila výborné rytmické cítenie i vzájomnú kompatibilitu perkusionistky Lenky Novosedlíkovej a akordeonistky a klaviristky Frederiky Pöhmovej. Štvrtú časť charakterizovala útržkovitosť odhaľujúca značnú súdržnosť telesa. Tú potvrdila piata časť s veľmi dobrou komunikáciou medzi interpretkami. Posledná sa niesla v žartovnom charaktere, ktorý bol v kontexte dovtedajšieho diania netypický, no o to viac osviežujúci a efektný.
Následne zazneli dve skladby z cyklu Jigdal. Jeho východiskom sú ranné modlitby v židovskej kultúre. Prvý interpretovaný kus sa vyznačoval silne statickými plochami, v piatej skladbe zase naplno vynikli pestré zvukové možnosti rozmanitých fláut v podaní Jany Santovjakovej. Tá sa ukázala ako mimoriadne citlivá interpretka pre dianie v ansámbli. Ak má vyniknúť, vyniká, ak má stmeľovať, stmeľuje, a ak má dopĺňať, dopĺňa. Jej interpretačná práca bola precízna, no zároveň disponovala potrebným nadhľadom, vlastným vkladom a zrelosťou. Nasledovalo Päť sekvencií s vynechaním Dies irae, ktoré predstavovali ďalší výrazný odkaz na liturgickú tradíciu. Miestami bolo možné zachytiť doslovné citácie gregoriánskych chorálov, pričom archaickosť vokálneho prejavu sa mimoriadne efektne dopĺňala s moderným zvukovom nástrojov. Všetky sekvencie predstavovali v podaní Alia amnis silne homogénny zvuk napriek značnej zvukovej trieštivosti, čo je ďalší typický znak skladateľovej poetiky. A práve tu sa odhaľuje jeden z najzásadnejších významov hudby Juraja Vajó. Akoby sa v nej zrkadlila roztrieštenosť súčasnej spoločnosti, jej vnútorná atomizácia, ale zároveň aj túžba po celistvosti a jednoliatom zvuku. Hoci tento zvuk vzniká z rozmanitosti jednotlivých zložiek, dokáže sa postupne spojiť do jedného celku. Hudba Juraja Vajó tak mimoriadne presne zrkadlí dnešnú dobu. Je roztrieštená, fragmentarizovaná, miestami až nesúrodá, no zároveň v sebe obsahuje túžbu po zjednotení. Nie prostredníctvom potlačenia vlastnej individuality, ale práve vďaka jej zachovaniu.
Hudba bola vždy previazaná so spoločenským dianím a udalosťami. Skladatelia reflektovali dobu, v ktorej žili, a obecenstvo od nich často očakávalo jasnú formuláciu názorov, postojov a zastávania určitých hodnôt. Postupne sa však začala zdôrazňovať predovšetkým oddychová funkcia hudby. Nikto už nechce reflektovať, hudba má byť zábavou, nie intelektuálnou výzvou či priestorom na zhodnocovanie vlastných názorov cez prizmu postojov skladateľov. Už nemá byť intelektuálnym obohatením, ale čo najneutrálnejším prostredím uspokojujúcim elementárne potreby bez toho, aby od poslucháča vyžadovalo hlbšie zamyslenie. Akoby sa z nej postupne vytrácala potreba klásť otázky, provokovať a konfrontovať. Koncert Alia amnis bol pravým opakom týchto komercionalizačných trendov v klasickom umení. Nebol snahou o prvoplánové oslovenie publika ani o vytvorenie pohodlného poslucháčskeho prostredia. Naopak, ponúkal priestor na zastavenie, premýšľanie a vnímanie hudby ako niečoho, čo môže mať oveľa hlbší význam než len estetický či oddychový.
Je napokon náročné recenzovať hudbu človeka, vytvárajúceho priestor na reflexiu v cageovskom zmysle pre všetkých – poslucháča, interpreta i samotného skladateľa. Priestor na zamyslenie sa nad sebou samým, nad vlastnou tvorbou, interpretačným prístupom i spôsobom prijímania hudby. Všetko akoby zrovnoprávňoval a nič nepodceňoval. Tak ako je hudba životodarným priestorom pre neho samotného, mala by sa ním stať aj pre ostatných. Je zastavením, kontempláciou a stíšením sa. V tichu, ktoré však nie je prázdne, ale naplnené možnosťou vnímať a reflektovať. Nie egoisticky seba a až následne ostatných, ale všetkých spoločne, v súzvučnom, životodarnom tichu, znejúcej hudby. Nevnucuje jednoznačné odpovede, ale vytvára priestor, v ktorom sa môžeme na chvíľu zastaviť a začať počúvať – nielen hudbu, ale aj seba navzájom. Toto je hudba Juraja Vajó. Tichá a hlasná, pokojná a apelujúca, zmierlivá i provokatívna. Je zrkadlom bytia tohto času, človeka a spoločnosti. Nikoho a všetkých zároveň.
MÁRIA GAVALOVÁ
