27. 10. 2026 – KOŠICE, Rozhlasové štúdio
Košice napriek svojmu postaveniu druhého najväčšieho mesta na Slovensku nepatria medzi mestá s prívetivým prostredím pre súčasnú hudbu. Okrem niekoľkých solitérov a povinných jázd publikum nie je systematicky vedené k počúvaniu a najmä k chápaniu jej interpretačných špecifík. Tie sú často priamo závislé od vnútorného presvedčenia interpretov, hľadajúcich nové výrazové možnosti a tvary. Takéto presvedčenie a záujem o novú estetiku, o novú kvalitu počúvania a chápania hudby predstavili členovia VENI ensemble na koncerte 27. októbra v Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu na Moyzesovej ulici v Košiciach. Funkčná dramaturgia predstavila niekoľko osobitých poetík a zároveň naplno využila zvukový potenciál štyroch zúčastnených interpretov. Nosným pilierom programu bol cyklus miniatúr Cave songs [re-mixed] Daniela Mateja, oddeľujúci ďalšie, minutážou rozsiahlejšie samostatné skladby. Vznikol tak komplexný poslucháčsky proces, ktorý mohol poslucháč vnímať ako jednoliaty tok hudby zostavený zo samostatných, no zároveň prelínajúcich sa kusov.
Matejove Cave songs sú typickými zvukomaľbami s jediným rozdielom. Sú realizované v elektronickej podobe. Svojím výrazom presvedčivo napĺňajú jednotlivé programové názvy. Gospel je kolážou rozmanitých zvukov, presvedčivo zrkadliacou živelnosť a energiu spojenú s týmto žánrom. Typickú rytmickosť a tanečnosť Bluesu reprezentuje neustále variovaný „loop“, a to z hľadiska frekvencie aj rozsahu. De profundis, teda „Z hĺbky“, je skutočne hudobným zachytením postupného vynárania sa odkiaľsi a následného opätovného ponárania. Tento účinok autor dosiahol zakomponovaním priestorovosti do samotného remixu. Sex je čistý rock’n’roll. Zrkadlí jeho dve tváre. Najprv tú euforickú, sprostredkovanú výraznými vpádmi rockovej kapely, a následne aj tú intímnu, zachytenú citáciou orchestrálnej skladby. Ho-chi-min je najabstraktnejšou a zároveň poslednou časťou cyklu, ústiacou do neskôr napísanej skladby CODA [to Ho-chi-min] no. 3. Samotná miniatúra sa, podobne ako ostatné, nesie v kontinuálnom šume, no v prípade tejto skladby ide až o akýsi základný stavebný prvok. Ruchot vzápätí pretína melódia vokálu, ktorá silne evokuje modlitbu alebo intímny rozhovor. Následne na ňu plynulo nadväzuje CODA [to Ho-chi-min] no. 3, v ktorej sa k remixu pripájajú akustické nástroje. V tomto spojení sa prejavilo skutočné pochopenie vzťahu akustického a elektronického sveta zo strany interpretov utorkového koncertu. K remixu sa pripojili tak plasticky a plynulo, že bez vizuálneho podnetu by túto zmenu odhalilo len trénované ucho. Na prebiehajúce dianie nadviazali s interpretačnou a výrazovou presnosťou. Tento moment potvrdil, že elektronický a akustický svet, ako sa píše v úvode Hemingwayovej knihy Komu zvonia do hrobu, nie sú ostrovmi samými pre seba. Nádherne spolu dokážu koexistovať, dopĺňať sa, kontrovať si, ale aj splývať. Sú si vzájomným obohatením, podobne ako diatonika a chromatika. Nič sa nezmenilo, len sa menia spôsoby tvarovania hudby. Hlboké pochopenie interpretov sa prejavilo aj v záverečnom preberaní melódie vokálu. Interpretovali ju s rovnakou citlivosťou, s akou ju spieval spevák na nahrávke, a tak presvedčivo, že akustický nástroj sa menil na ľudský hlas.
Kompozícia E [for e.g.] Daniela Mateja je výzvou pre interpretačné schopnosti hráča hneď z niekoľkých dôvodov. Presne notovaný materiál sa snúbi s improvizovanými úsekmi, pričom oba prístupy sú zasadené do práce s rozmanitými zvukovými efektmi. Skladba má tri zásadné diely. Prvý, prísne notovaný diel je založený na pravidelnom, ostinátnom pohybe pripomínajúcom dionýzovskú živelnosť. Úvodná tercia sa postupne „špiní“ harmonicky aj zmenami pulzácie, čím sa stupňuje výraz. V nasledujúcom úseku s imitáciou gitarových sól ponecháva autor interpretovi priestor na improvizáciu. Krátka pasáž, akoby kadencia, charakteristická využitím zvukového efektu „echo“, sa opäť vracia k živelnému úvodnému dionýzovskému pohybu, ktorý sa rozplýva do ticha. Gitarista Michal Matejka všetky tieto interpretačné úskalia zvládol s nadhľadom a pochopením. Dionýzovský úsek charakterizovala neomylná rytmická presnosť a precízne zmeny pulzu. Improvizačnú pasáž s imitáciou gitarového sólovania uchopil nápadito a efektne, pričom presne vystihol pôvodne zamýšľaný skladateľský zámer: vytvoriť akúsi karikatúru často technicky a virtuózne dokonale zvládnutých gitarových sól. Mierna rozpačitosť v úseku so zvukovým efektom „echo“ neubrala na celkovej sústredenosti interpretačného poňatia, čo potvrdila aj posledná rytmicky výrazná pasáž, v ktorej opäť dominovala interpretačná presnosť.
Salvatore Sciarrino vo svojej intímnej skladbe Let me Die Before I Wake, predstavuje klarinet v rozmanitých polohách, a zároveň je akoby „ušitá na mieru“ interpretačným prednostiam klarinetistu Ronalda Šebestu. Jej náročnosť sa neprejavuje v množstve zahraných nôt, materiál je striktne minimalistický, ale v simultánnom využívaní viacerých náročných hráčskych techník. Skladba je koncipovaná akoby v blokovitej forme, ktorá neustále rozvíja pôvodný materiál. Akoby táto forma zrkadlila jednotlivé smrti a zároveň zdôrazňovala programový výrazový náboj diela — „nechaj ma zomrieť predtým, ako sa zobudím“. Tento proces sa opakuje dookola. Materiál sa modifikuje, no stále zostáva zaobalený do troch zvukových podôb klarinetu. Skladba sa začína v úplnom pianissime, ktoré bolo v podaní Ronalda Šebestu mimoriadne delikátne. Následne rozvíjal všetky tri dôležité tematické línie s interpretačnou istotou, precíznosťou a majstrovstvom. Išlo o ostinátny sprievod, náznak melódie, respektíve akýchsi melodických fragmentov vytváraných prefukmi, a akoby neustály šum spôsobený vydychovaním vzduchu. Všetky tri línie dokázal s prehľadom odčleniť a v skladbe pre sólo nástroj tak vytvoriť dojem účasti viacerých hráčov.
Skladba The Edge of Self Nirmali Fenn preverila pre zmenu zvukové možnosti akordeónu, a to nielen v kontexte registrov a ich kombinácií, ale najmä z hľadiska zvukových možností úzko spätých s prácou s mechom. Na mech sa často nazerá ako na prostriedok, umožňujúci akordeónu znieť. V tejto skladbe je kameňom uholným celého diania – kompozičným, interpretačným, ako i výrazovým. Akordeonista Milan Osadský prejavil neuveriteľný cit pre prácu so zvukom a pre využitie zvukového potenciálu akordeónu, vďaka čomu do bodky naplnil kompozičný odkaz skladateľky. Skladba je postavená na typickom kontraste, ktorý sa napokon apoteózne prepája. Začína v nízkych polohách a postupne sa pretavuje do nádherného, homogénneho splynutia nízkej a vysokej polohy. Záver sa napokon rozplynie v čisto vysokých, čím sa postupným pohybom maximálne vyčerpáva polohový potenciál akordeónu.
Trio pre tri ľubovoľné nástroje Pedra Rebelu bolo jedinou skladbou večera koncipovanou vo forme grafickej, otvorenej partitúry. Vyznačovala sa výrazným improvizačným charakterom vychádzajúcim zo zápisu, čo kladie dôraz na komunikatívnosť hráčov a ich vzájomné počúvanie. Rešpekt všetkých zúčastnených interpretov sa prejavoval v presnej imitácii jednotlivých útržkovitých motívov, čím sa zabezpečil plynulý, kontinuálny priebeh skladby. Vznikali prelínajúce sa plochy predpísaných zvukovostí a motivicko-tematického materiálu, prechádzajúcich z nástroja do nástroja. Miestami jednotlivé nástroje získavali až akýsi psychologický a charakterový náboj. Klarinet ako rozumný vodca skupiny, podpichovačný a uštipačný akordeón a stmeľujúca, neutrálna gitara. Všetci traja interpreti opäť spoločne vytvorili pestrú mozaiku zvukovostí, techník a efektov, a to vo veľmi citlivom a komplexnom interpretačnom podaní. Prostredníctvom akustických nástrojov docielili pestrosť elektroakustickej kompozície, k čomu prispeli disciplinované a presné nástupy, ako aj cit všetkých interpretov pre spoločné muzicírovanie.
Koncert VENI ensemble bol dôkazom toho, že súčasná hudba si vyžaduje predovšetkým presvedčenie, profesionalitu a otvorenú myseľ – nielen na strane interpretov, ale aj poslucháčov. Práve ochota hľadať nové výrazové možnosti, prijímať neznáme a pristupovať k hudbe bez predsudkov vytvára priestor pre jej skutočné pochopenie. Košice mali v tento večer možnosť zažiť, že súčasná hudba nemusí byť vzdialeným, ťažko prístupným svetom, ale živým umeleckým dialógom, ktorý dokáže osloviť aj za hranicami zaužívaných poslucháčskych návykov. Ostáva len dúfať, že podobné koncerty nebudú v Košiciach výnimkou, ale začiatkom cesty k otvorenejšiemu a vnímavejšiemu prostrediu pre súčasnú hudbu.
MÁRIA GAVALOVÁ
