24. 10. 2025 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Dramaturgia druhého koncertu 97. sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu ma už na prvý pohľad zaujala. Nebola prvoplánová, a aby som ju pochopil, musel som si všetky tri skladby pozorne vypočuť. Na povrchu ich všetky spája, že v nich do rôznej miery dominujú dychové nástroje. Pod povrchom ale možno nájsť odkaz spirituálneho vzostupu a zjavenia. Od prirodzeného a osobného vzostupu (Kolář), cez ľudský a hrdinský (Glière), až po duchovný a spoločenský (Mendelssohn).
Robert Kolář – Equinox: fyzický a duchovný vzostup ako metafora osvietenia, rovnováhy a objavovania.
Tvorba Roberta Kolářa bola vždy zárukou dôkladne premyslenej geometricko-hudobnej konštrukcie. Ani premiérová orchestrálna skladba Equinox nie je výnimkou. Druhá časť jeho beatnickej trilógie na motívy Kerouacových Dharmových tulákov má jasne symetrický tvar – v dynamike, tempe aj vo využití nástrojových spektier, ktoré odzrkadľujú výstup na Matterhorn. Veľmi ma ale zasiahla aj zvukovosť skladby. Kolář vo svojej tvorbe často využíva moderné experimentálne prvky a kombinácie nadväzujúc na estetiku 20. storočia, ktoré podporujú štruktúru skladby. V kratšej lyrickej kompozícii Equinox však vytvoril nádherný zvukomalebný obraz s množstvom brilantných momentov.
Fanúšikovia beatnickej literatúry a Jacka Kerouaca, ktorí sa dostali k jeho dielam v originálnom jazyku vedia, aký široký arzenál výrazov z okraja slovnej zásoby tento spisovateľ vo svojich knihách používal. Robert Kolář túto estetickú pestrosť reflektoval vo výnimočne farebnom hudobnom obraze. Táto krátka skladba je v trilógii intermezzom medzi dvoma dlhšími dielami Big Sur a Sunflower Sutra. Som si istý, že sám skladateľ by, čo sa týka interpretácie, s niektorými úsekmi nebol úplne spokojný, no orchester na čele s dirigentom Konstantinom Ilievskym odviedol solídny výkon hodný intenzívneho potlesku. Po tejto introspektívnej horskej meditácii nasledovalo dielo, v ktorom sa hrdinstvo prejavilo nie v tichu, ale v hlase samotného nástroja.
Reinhold Glière – Koncert pre lesný roh B dur, op. 91: Lyrický hrdinský vzostup. Lesný roh, historicky spájaný s poľovačkou či hlasom prírody tu symbolizuje ľudský hlas obrátený k svetu.
Glière je jedným z menej známych ruských skladateľov prvej polovice 20. storočia. Jeho vyjadrovací jazyk možno nebol revolučný či objavný, no v skladbách akou je Koncert pre lesný roh a orchester B dur, ukázal svoje kompozičné zručnosti. Náročný a jasne dominantný sólový part lesného rohu tu necháva vyniknúť na pomerne jednoduchom orchestrálnom pozadí. Treba povedať, že výkon orchestra, najmä v porovnaní s ostatnými dvoma kompozíciami, nebol vyslovene strhujúci. Medzi dlhými sólovými pasážami pôsobil akosi pasívne a bez energie. O to viac však vynikol hráč na lesný roh Radek Baborák, ktorý si mohutný aplauz rozhodne zaslúžil. Po opakovaných ováciách dokonca prišiel na rad aj prídavok vo forme atmosférického Meditativa od argentínskeho skladateľa Ástora Piazzollu a publikum odchádzalo na prestávku vo vynikajúcej nálade.
Felix Mendelssohn Bartholdy – Symfónia č. 5 „Reformačná“: teologický výstup – duchovné zjavenie. Vrcholí Lutherovým chorálom Ein feste Burg ist unser Gott, hudobným obrazom víťazstva, osvietenia a zmierenia.
Silnou stránkou tejto symfónie je jej pestrosť. Mohutná prvá časť v sonátovej forme začína nádherným dramatickým chorálom a následne prechádza do energického burácania s ozvenami Mozarta a Beethovena. Živé scherzo má euforický, tanečný až hravý charakter. Pomalšie lyrické andante buduje kontrast pred záverečným finále, ktoré síce dramaturgicky prináša aspekty prvej časti, no v radikálne kontrapunktickej podobe. Mendelssohnovo dielo má jasný odkaz. Podtitul symfónie prezrádza autorov úmysel venovať skladbu 300. výročiu Augsburského vyznania viery, ale dielo (najmä jeho záverečná časť) je takisto vzdaním úcty Johannovi Sebastianovi Bachovi.
Z výkonu Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu bolo jasné, že mu repertoár 19. storočia štylisticky mimoriadne vyhovuje. Interpretácia, napriek tomu, že by sme v nej mohli hľadať drobné nedokonalosti, bola mimoriadne oduševnená, vyvážená a v kontraste s predchádzajúcou skladbou najmä koncentrovaná. Najväčšia zásluha patrí dirigentovi, ktorý svojou húževnatosťou a precíznosťou priviedol orchester k záverečnému triumfu.
Jakub GOČ
