24. 9. 2025 – BRATISLAVA, Reduta
Jubilejný 60. ročník Bratislavských hudobných slávností sľuboval poslucháčom predstavenie unikátnych umeleckých telies, dirigentov a sólistov. Ambíciou v poradí druhého koncertu venovaného výlučne tvorbe domácich autorov bolo uviesť diela starších jubilujúcich skladateľov, a dve premiéry, ktoré doň vniesli aktuálny umelecký impulz. Úskalím tejto ambicióznej dramaturgie však bola ťažkopádnosť a neprístupnosť niektorých diel, ktoré mohli na širšie publikum zapôsobiť odťažito.
Slovenský komorný orchester pod umeleckým vedením Ewalda Danela otvoril večer rezkým a tanečným Scherzom pre sláčikový orchester Alexandra Albrechta. Skladba pohotovo naladila publikum svojou vzletnosťou so spevnou melodikou a celkovým neoklasicistickým charakterom. Napriek istej miere kompozičnej monotónnosti, v interpretácii vynikli kontrasty a plnosť zvuku. Výrazná spolupráca a komunikácia medzi členmi orchestra prispeli k celistvému a presvedčivému hudobnému zážitku. V Pesničkách zo Zaolžia kombinuje Roman Berger moderné spracovanie goralských motívov s lyrickými reminiscenciami na autorove detstvo. Práve známe folklórne motívy mohli pôsobiť pre poslucháčov príťažlivo. V hudobnom prejave orchestra bolo cítiť jemnocit a úctu k skladateľovi. Dielo výrazne náročné na pozornosť bolo interpretované vskutku kvalitne. K spomínanej náročnosti na posluch zjavne prispeli kompozičné črty skladby ako časté permutácie medzi hlasmi i chýbajúca plynulosť diela.
Originálny hudobný pohľad na ľudský život, využívajúci štvortónový motív mena J. S. Bacha, rozvinutý do univerzálneho obrazca od zrodu až po rozlúčku priniesol Ján Valach v diele B-A-C-H – obrázky zo života človeka. Skladateľ s bohato a progresívne rozvinutým kompozičným odkazom vložil do skladby množstvo hudobnej fantázie a výrazových detailov. Príkladom bolo využitie violončela a kontrabasu vo vybraných partoch ako rytmických sprievodných nástrojov, nie len tradične melodických. Interpretácia komorného orchestra sa i napriek tomu javila miestami fádna, čo sa odrazilo aj v pomerne slabom potlesku. Zjasnená lyrika, bukolická meditatívnosť i baladicko-rapsodická temnosť sa zrkadlili v Concertine pre flautu, op. 27 Andreja Očenáša, ako uviedol autor textu v bulletine Ondrej Veselý. Zjavná bola v prvom rade výborná spolupráca komorného orchestra a flautistky Moniky Štreitovej. Jej interpretácia bola zrozumiteľná, presvedčivá a technicky precízna, najmä v prvej časti Rubato e licenza. Rytmicky hravé a tanečné Allegro vivo spočiatku pôsobilo zvukovo menej plasticky, no orchester postupne dosiahol žiadaný kontrast. Tretia časť Andante epicamente s ľúbivým, až intímnym dialógom medzi flautou a violou vyvrcholila v mimoriadne energickom a dravom finále (Allegro vivo. Largo).
Druhá polovica koncertu bola venovaná dvom svetovým premiéram. Kantáta Lauda Sion pre soprán a komorný orchester Ľuboša Bernátha patrí k dielam strednej generácie slovenských skladateľov. Text Tomáša Akvinského zaznel sprvu akusticky nedostatočne, keď spev sopranistky Marianny Prievozníkovej Geleneky miestami zanikal a strácal zrozumiteľnosť. Nedostatok vynahradili ostatné časti, kde bol sopránový part precízne prepájaný s melódiou v orchestri. Záverečné Amen uzavrelo dielo priam nebesky. Dramatické a výrazovo napäté inštrumentálne intermezzá prinášali vítaný kontrast. Ľ. Bernáth opäť citlivo zlúčil tradíciu so súčasným hudobným jazykom a aktualizoval sakrálny odkaz pre dnešného poslucháča. Ako je zvykom v tvorbe Víťazoslava Kubičku, kľúčová je snaha „klopať na duše ľudí“ prostredníctvom hudby plnej ľudskosti, nehy a lásky. V jeho Requiem pre sóla, zbor a orchester, op. 374 sa zračil jemnocit a intimita slov napísaných autorovou manželkou. Ľudský hlas predstavuje pre Kubičku najdokonalejší nástroj spájajúci posolstvo viery s hlbokým ľudským vyznaním. Čistotu prejavu zaistili Marianna Prievozníková Geleneky (soprán), Roman Krško (barytón) a Spevácky zbor Lúčnica pod vedením dlhoročnej zbormajsterky Eleny Matušovej. Spev sólistov pôsobil ľahko a prirodzene. Requiem, nadväzujúce na tradíciu sakrálnej hudby bolo otvorené každému poslucháčovi práve svojou jasnosťou výrazu a emocionálnou úprimnosťou. Rezervy v naplnení celého umeleckého potenciálu však zanechala nedostatočná práca dirigenta Adriana Kokoša so speváckym zborom.
Napriek tomu, že niektoré skladby z dôvodu svojej komplexnosti a náročnosti na vnímanie pôsobili pre bežného poslucháča ťažkopádne či fádne, koncert priniesol bohatý hudobný zážitok plný nových impulzov. Predvedené diela výrazne poukázali na kontinuitu a aktuálnosť slovenskej hudobnej tvorby. Prípadné interpretačné rezervy ponúkajú priestor na ďalšie umelecké zdokonaľovanie pre budúce podujatia.
Hana CHLEBÁKOVÁ
Vznik recenzie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a Nadácia mesta Bratislavy.
