7. 11. 2025 – BRATISLAVA, Koncertná sieň Slovenskej Filharmónie
Pojem symfónia pochádza z gréckeho slova symphōnia, ktoré možno do slovenčiny preložiť ako súzvuk. Poučení hudobnou tradíciou klasicizmu a romantizmu si mnohí nesieme pomerne jasnú predstavu o tom, aké by mala mať skladba nesúca názov symfónia parametre. Už v 20. storočí síce táto forma nadobudla rôzne pozoruhodné podoby a tvary, no Ľuboš Bernáth a Lukáš Borzík dokázali, že chápanie pojmu symfónia je možné a azda i potrebné neustále aktualizovať.
Symfónia č. 2 „Via lucis” Ľuboša Bernátha sa klasickej schéme symfónie približuje o niečo viac. Má totiž trojčasťovú kostru založenú na kontraste, čo je pre tento hudobný druh bežné, no v logike výstavby toho s klasickou sonátovou formou nemá veľa spoločného. Sám autor dielo opisuje ako kantáta-symfónia a pravý symfonický rámec skladbe dáva asi iba jej monumentálnosť, dĺžka a dramatický ideový oblúk. Koncepčne sa do popredia v diele dostávajú najmä prvky koncertantnosti a kontrastu. Štýlovo je skladba naprieč tromi časťami štýlovo i materiálovo veľmi konzistentná. Bernáth vo vlastnom komentári spomína inšpiráciu Beethovenom, Brahmsom či Brucknerom a jazyk skladby vskutku do istej miery ťaží z estetík spomínaných skladateľov, avšak jeho vlastný rukopis je tu celkom zreteľný. Tak ako väčšina jeho kompozícií je i táto estetická tradičným spôsobom, čo je v súčasnom svete vážnej hudby pomerne rarita. Ďalej autor o svojej symfónii píše, že je vnútornou modlitbou a iste by sme v nej našli i pokojnejšie pasáže, no vo väčšine jej priebehu aspoň na mňa pôsobila skôr ako dramatický apel.
Ľuboš Bernáth má ozaj bohaté skúsenosti s komponovaním pre zbor, čo sa odzrkadlilo v jeho pragmaticky zdatnom zhudobnení novozákonných textov v latinskom jazyku. Zaujímavým prvkom bolo zaradenie organu v kombinácii s harfou. Celkovo Bernáth implementoval viacero netradičných a inovatívnych inštrumentačných riešení. Jeho bohaté využívanie perkusií však bolo tak trochu dvojsečným mečom, hlavne v spojení so zborovým spevom. Dynamický zvukový efekt tohto spojenia totiž do veľkej miery kazila rytmická nezladenosť dvoch spomínaných sekcií. Okrem toho však podal zbor i orchester slovenskej filharmónie oduševnený výkon, ktorý publikum vrelo ocenilo.
Na kompozíciách Lukáša Borzíka ma zakaždým univerzálne fascinovali dva elementárne aspekty. Nekompromisná a sebavedomá logická štruktúra bez zbytočných pozlátok a rovnako perfektná inštrumentácia. Oba sa snúbili i v jeho skladbe pre soprán, tenor, miešaný zbor a orchester s enigmatickým názvom Matka. Z hľadiska formy je dielo v zásade priamočiare, avšak spracovať dvanásť samostatných, pomerne krátkych úsekov textu tak, aby ako celok nepôsobili unavujúco nie je jednoduché. Z hľadiska zvukovosti dominujú po väčšinu času elegantné party sláčikových nástrojov, avšak ešte viac ma zaujali mimoriadne efektívne využité dychové nástroje, ktorými autor vyzdvihoval kľúčové momenty v kompozícii.
Ak sme v diele Ľuboša Bernátha mohli zaregistrovať formálne prvky symfónie iba v náznakoch, tu by sme ich hľadali ešte ťažšie. Snáď iba v jednotiacej duchovnej téme, miernej gradácii a veľkoleposti skladby. Dvanásťčasťová modlitba pôsobí naoko mimoriadne kontemplatívne. Borzík odkazuje na ikonu Panny Márie, Matky ticha, ktorá si kladie ukazovák na ústa, liturgický text modlitieb za 12 čností ducha tiež nabáda k tichej osobnej reflexii, no zvukovosť skladby z nej robí mimoriadne katarzný hudobný zážitok. Kým v interpretácii predchádzajúcej skladby sme mohli nájsť isté nedokonalosti, „orffovsky” monumentálnu a dramatickú kompozíciu Matka zahrali Slovenský filharmonický zbor a orchester pod vedením zbormajsterky Petry Torkošovej a dirigenta Ondreja Olosa fantasticky. Sólisti Hilda Gulyás a Matúš Šimko zvládli svoje party taktiež s bravúrou. Jedinou malou slabinou bolo pre mňa osobne toporné zhudobnenie slovenského textu, s ktorým je však objektívne náročné pracovať. To už je však skôr hľadanie chýb na všeobecne skvelej skladbe.
V závere možno konštatovať, že obe diela koncertného večera povýšili symfóniu z jej formálneho rámca na kategóriu abstraktnú a spirituálnu a svojou kvalitou poslucháčom ponúkli prvotriedny úvod festivalu.
Jakub GOČ
