19. 9. 2026 – BRATISLAVA, Štúdio 12
Koncertov vážnej slovenskej hudby u nás nie je až tak veľa, a preto je pre mňa zakaždým malým sviatkom, keď sa nejakého môžem zúčastniť. Obzvlášť pokiaľ ide o projekty, ktoré prinášajú menej známe a hrané skladby v zaujímavých kontextoch. Obzvlášť keď majú náležitú umeleckú úroveň. Obzvlášť ak sú pripravované s láskou. Všetky tieto parametre naplnil piesňový večer Tre sånger komorného zoskupenia Terra incognita.
Umeleckú silu koncertu umocnilo aj prostredie, v ktorom sa uskutočnil. Štúdio 12 má svojskú, mierne ťaživú atmosféru a také boli do veľkej miery i skladby. Ako prvé zazneli štyri piesne pre hlas a dva melodické nástroje na básne Michelangela Buonarrotiho skladateľky Iris Szeghy s príznačným titulom De profundis. Kompozície tejto autorky sú často hlboké, intelektuálne a pre poslucháča pomerne náročne preniknuteľné. De profundis nie je výnimkou. Dielo ale v tomto prípade sprístupňujú texty básní slávneho talianskeho umelca a hudobne ďalej využívanie prvkov poetiky renesančnej hudby. Szeghy pritom nepoužíva žiadne skratky a neuchyľuje sa k štýlovým kompromisom či lacným alúziám. Poučeným spôsobom svoj jazyk obohacuje duchom starej hudby. Ide o veľmi komplexnú skladbu, pri ktorej môže byť problémom plochá či strnulá interpretácia. Speváčka Andrea Pietrová v sprievode violončelistu Andreja Gála a klarinetistu Jozefa Eliáša však preukázala svoju technickú kvalitu a najmä veľmi dobré pochopenie materiálu. Verím, že i Iris Szeghy, ktorá sedela v hľadisku, musela byť s týmto naštudovaním spokojná.
Komorné zoskupenie si vysokú interpretačnú úroveň udržalo aj v druhej skladbe večera So langsam wie ein Haar wächst pre soprán/mezzosoprán, klarinet a klavír skladateľky Jany Kmiťovej. Skladba sa čo do výpovednej sily minimálne rovná predchádzajúcim piesňam, Kmiťová ale používa veľmi odlišný výrazový arzenál. Atmosféru diela buduje, ako sme na to v jej skladbách zvyknutí, rozšírenými technikami hry na klarinete a basklarinete. Využíva širokú paletu zvukov a efektov, ktoré sú tieto nástroje schopné ponúknuť, a v kombinácii s klavírom a spevom vyvoláva najmä pocity smútku a úzkosti. Silu zhudobneného textu v tomto prípade posilňuje i skutočnosť, že ho napísala sama Jana Kmiťová. Báseň je veľmi koncízna a inteligentná, obsahuje viacero slovných hračiek a vyjadruje frustrujúci pocit, keď sa nám zdá, že nepríjemné životné udalosti trvajú celú večnosť. Opúšťajú nás tak pomaly ako rastie vlas. Andrea Pietrová, tentokrát v sprievode Andreja Gála a Zuzany Manera Biščákovej už v minulosti mala možnosť s Kmiťovou umelecky spolupracovať a možno práve vďaka tomu jej koncept výborne pochopila. Túto pieseň spievala v nemeckom jazyku, Michelangelove básne v skladbe De profundis sú pochopiteľne talianske a texty v diele Pavla Šimaiho sú zhudobnené v preklade do švédštiny. Je teda nevyhnutné pochváliť i ochotu a odhodlanie zápoliť v jeden večer s tromi jazykmi.
Kým Iris Szeghy a Jana Kmiťová žijú a pracujú v zahraničí, Pavol Šimai bol nútený emigrovať. Vyjadrenie pocitu vykorenenosti obsiahol i v cykle piesní Tre sånger pre spev, klavír a violončelo na texty P. Nerudu, A. Lundkvista, M. Torresa, E. Blomberga a Gy. Illyésa. Šimai patril do generácie slovenskej hudobnej avantgardy a jeho afinita k tradičnejšiemu ponímaniu kompozície vytvára v koncepte tohto piesňového večera zaujímavý štýlový kontrast. Prejavuje sa najmä v partoch sprievodných nástrojov, ktoré tvoria spevu oporu a dostávajú i väčší priestor. Zvlášť v piesni s názvom Violoncellen (violončelo) musel Andrej Gál zvládnuť i interpretačne náročné momenty. Práve kvalita hry sprievodných nástrojov umožnila Pietrovej slobodu sústrediť sa na výraz. Kontrast tejto skladby však nie je iba v tradičnejších kompozičných postupoch a výrazive. Pri pozornom počúvaní a sledovaní textu možno pod ponurou až rozorvanou emóciou objaviť i Šimaiho ironický humor, ktorý piesne oživuje.
Zoskupenie Terra incognita vzniklo len minulý rok, no už teraz ukazuje výrazný potenciál stať sa pevnou súčasťou domácej scény. Premyslená dramaturgia a organizácia Petra Dana Ferenčíka v spojení s kvalitnými interpretmi priniesli večer, ktorý svojou umeleckou úrovňou i dramaturgickou koncepciou presiahol moje očakávania. Ostáva len dúfať, že podobných projektov, ktoré venujú pozornosť menej známym dielam slovenskej hudby, bude na domácej scéne pribúdať.
Jakub GOČ
