Expozice nové hudby 2025, Ivan Šiller a Tomáš Boroš, dramaturgia Daniel Matej
Koncert v rámci festivalu Expozice nové hudby predstavil kaleidoskop diel reagujúcich na Satieho ironické hrušky. Ivan Šiller a Tomáš Boroš priniesli interpretačne vyváženú a detailne prepracovanú mozaiku hudobných prístupov.
Festival Expozice nové hudby v Brne (organizovaný Filharmonií Brno) priniesol aj tento rok originálne dramaturgické línie a prekvapivé kombinácie. Jedným z vrcholov bol koncert Morceaux en forme de poire – Hommage à Erik Satie, pripravený slovenským skladateľom a dramaturgom Danielom Matejom, v podaní klaviristov Ivana Šillera a Tomáša Boroša.
Matejovo uchopenie Satieho odkazu bolo hravé aj analytické. Program otvoril samotný Erik Satie (3 Morceaux en forme de poire), ktoré vytvorili rámec a ironický kľúč k celému večeru. Na ne reagovali skladby od autorov rôznych generácií i krajín – od Jamesa Tenneyho, ktorý priniesol analytickú reflexiu Satieho poetiky, až po Haukeho Hardera, ktorý sa zameral na zvukovú jemnosť klavíra pre tri ruky.
Výrazný bol slovenský príspevok: Tomáš Boroš a jeho Morceaux – Formes – Poires rozvíjali špecifickú harmonickú poetiku, Miroslav Pudlák vniesol humor a energiu, zatiaľ čo Marek Piaček priniesol svoj typický hravý remix. Peter Zagar doplnil repertoár o „jednu hrušku navyše“, čím akoby rozšíril samotný Satieho titul.
Interpretácia Šillera a Boroša bola sústredená, vyvážená a s dôrazom na detail. Dokázali vystihnúť jemne ironickú polohu Satieho originálu, ale aj zmysel pre experiment, ktorý si vyžadovali nové skladby. Striedanie polôh – od lyrickej meditácie cez zvukovú absurditu až po rytmické nápory – pôsobilo prirodzene a plynulo. V mnohých momentoch sa prejavila ich vzájomná zohranosť: presnosť v rytmických súhrách, citlivá dynamika a schopnosť vytvoriť zdanlivo nenápadný detail ako nosný bod skladby.
Medzinárodná časť dramaturgie predstavila pestrú škálu prístupov: intímny hudobný denník Richarda Ayresa, groteskný humor Martina Smolku, konceptuálne reflexie Christophera Foxa či Christiana Wolffa, až po expresívne gesto Chrisa Newmana a subtílnu abstrakciu Michala Nejtka.
Celý večer pôsobil ako mozaika pohľadov na Satieho, no vďaka sústredenej interpretácii dvojice klaviristov získal jasnú dramaturgickú líniu a silný umelecký účinok.
Juraj Beráts
