26. 9. 2026 – BRATISLAVA, Malá sála Slovenskej filharmónie
Bratislavské hudobné slávnosti sú festival, ktorý štandardne ponúka skôr konzervatívny repertoár koncertov a skladieb. Jednou z mála výnimiek tohtoročného programu bol koncertný dvojportrét dvoch jubilujúcich skladateliek a dôležitých postáv slovenskej hudby – Oľgy Kroupovej a Iris Szeghy. Obe autorky píšu komplexné skladby, neraz založené na filozofických úvahách či inšpirované iným druhom umenia. Obe tiež stavajú na tradícii hudby minulých storočí, avšak každá svojím osobitým spôsobom.
Kroupovej skladby sú často postavené na zdanlivo jednoduchom koncepte, ktorý následne skladateľka rozpracuje do zložitej štruktúry, opierajúc sa pri tom o estetiku inšpirovanú najmä jazykom 20. storočia. Úvodnú kompozíciu koncertného popoludnia Quintessenz pre sólové husle vybudovala na intervale kvinty hranej na prázdnych spodných strunách huslí. Z nej všetko vychádza a všetko sa ku nej vracia. Skladba je písaná bez taktáže a od trpezlivo budovaného úvodu postupne rastie do mimoriadne expresívneho virtuózneho finále. Pre interpreta je okrem zrejmej technickej náročnosti najväčšou výzvou vyvarovať sa plochému prednesu v procese výstavby a takpovediac udržať vnútorné napätie skladby. V tomto ohľade bol výber huslistu Milana Paľu veľmi dobrou voľbou. Paľa je etablovaným interpretom, ktorý do interpretácie skladby vždy vloží aj svoju vlastnú perspektívu, čo je v tomto prípade výrazným benefitom.
Po búrlivom finále sólovej kompozície nasledovalo upokojenie vo forme piesní podľa básní svätého Jána z Kríža La noche osscura. Harmónia a melódia premiérovo uvedeného diela zachytávajú katarzné záchvevy duše. Sú podobne spletité, komplikované a premenlivé ako mystikova poézia. Najväčščími devízami tenoristu Pavla Oravca a klaviristu Ondreja Olosa boli vynikajúca kontrola a agilnosť. Evokatívny klavírny part obsahoval viacero náročných pasáží, ktoré by boli interpretačne zložité i samostatne. Práve v tom sa prejavili skúsenosti Ondreja Olosa, ktorý tenoristovi poskytol oporu a melodický hlas tak mohol viac vyniknúť.
Poslednou z trojice skladieb Oľgy Kroupovej na koncertnom programe boli Comments on Plath poems pre hoboj a sláčikové kvarteto, ktoré na Slovensku premiérovo odzneli v podaní hobojistu Roberta Holotu a Mucha Quartet. Hlavnou úlohou pri interpretácii Kroupovej diel je ich pochopenie a následne ich zrozumiteľné tlmočenie poslucháčovi. V tomto prípade išlo o tlmočenie pocitu neustálej konfrontácie, nepochopenia, odmietnutia, ale, ako sa vyjadrila autorka, i zábleskov nádeje. Skladba je veľmi členitá, zvukovo zachádza do vysokých registrov, často i flažoletov. Farba hoboja, ktorý často plní funkciu hlasu, fungovala v kombinácii so sláčikovými nástrojmi komplementárne a zaujímavo.
Po prestávke koncert pokračoval Žalmom pre sólový hlas na báseň Paula Celana. Szeghy sa rozhodla pre netradičný spôsob zhudobnenia textu vyjadrujúceho smútok a nihilizmus. Začína sa jemnou vokalizáciou niekoľkých tónov, ktorým však dominuje prerývané nezrozumiteľné mrmlanie. Úplný a zrozumiteľný text prichádza až na konci. Autorka zvolila inteligentný spôsob práce s textom, kde sa tušené ťaživé posolstvo premieňa na silnú výpoveď. Interpretačná výzva spočíva predovšetkým v postupnom budovaní atmosféry. Podobne ako pri Milanovi Paľovi i na tomto mieste možno povedať, že výber Evy Šuškovej bol výbornou voľbou. Speváčkin kontrolovaný a intímny prednes poskytuje dielu pridanú hodnotu.
Nasledovalo dielo Perpetuum mobile pre klavír. Vytvorenie obrazu tohto technologického mýtu autorka pôvodne koncipovala pre preparovaný klavír s ďalšími fyzicky náročnými inštrukciami pre interpreta. V upravenej verzii pre štandardný klavír sa síce musela uspokojiť s oveľa konvenčnejším zvukom, no skladba ostala technicky i tak mimoriadne náročná. Pre poslucháča bolo toto intermezzo medzi dvoma ťaživými spevmi vítaným odľahčením, no pre hráča, v tomto prípade klaviristku Júliu Stahl Novosedlíkovú, predstavovalo dielo požiadavku na absolútnu mentálnu i fyzickú koncentráciu.
V troch piesňach Prosté a ťažké pre spev a klavír na báseň Milana Rúfusa Šušková a Stahl Novosedlíková spojili sily. Kompozícia autorky pochádzajúca ešte zo študentských čias nenesie žiadne známky nezrelosti či chýbajúcej výpovednej intenzity. Hudba jasným štýlom a zreteľnosťou sprevádza výpoveď o ťažkých životoch bežných ľudí. Rúfusove básne i hudobné pletivo sú emočne vypäté a komplexné. Nebezpečenstvom v prednese skladby je prílišný pátos a od interpretov je tu nevyhnutná istá dávka pragmatizmu a civilnosti, čo speváčka i klaviristka pochopili bezo zvyšku.
Szeghy do svojich skladieb pomerne často inkorporuje prvky starej hudby, inšpirácie hudobné i mimohudobné. Tieto čriepky však nikdy neunesú charakter skladby. Vytvárajú naopak kaleidoskop skladateľskej persóny. Podobne to bolo i so záverečnou skladbou koncertu – Sláčikovým kvartetom č. 2 Goldberg. Názov jasne odkazuje na slávny variačný cyklus Johanna Sebastiana Bacha, no v zložitom komplexe je hudobná inšpirácia umne ukrytá. Na interpretácii Mucha quartet je nutné oceniť hlavne to, s akou pedantnosťou pristupujú k hudobnému materiálu. Pri Szeghy je totiž pri utváraní kompletného obrazu diela každý farebný odtienok a detail frázy mimoriadne dôležitý.
Jakub GOČ
