Čo sa stane, keď sa dobrá interpretácia stretne s priestorom, ktorý jej nie vždy dokáže vytvoriť vhodné podmienky? Koncert Ensemble Ricercata postavil vedľa seba niekoľko podôb krátkej hudobnej formy – od Hindemithovho Ragtime cez Debussyho Lindaraju a Bartókov Mikrokozmos až po súčasné kompozície Tomáša Boroša, Meredith Monk či Daniela Mateja. Už samotná dramaturgia ponúkala pomerne pestrú cestu hudbou 20. a 21. storočia. Nie všetky jej zastávky však v danom priestore vyzneli rovnako presvedčivo.
Najväčším problémom večera bola podľa mňa akustika Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu. Hoci ide o vizuálne pôsobivý priestor, jeho zvukové vlastnosti niektorým skladbám výrazne uškodili. Najvýraznejšie to bolo počuť hneď na začiatku pri Hindemithovom Ragtime. Kompozícia sa v priestore takmer stratila a do popredia vystúpila iba citácia Bachovej C molovej fúgy. Zvyšok skladby na mňa pôsobil pomerne chaoticky a jej zaradenie na začiatok koncertu mi dramaturgicky nedávalo zmysel. Pri Bartókových siedmich výberoch z Mikrokozmu sa problém zopakoval. Aj rytmicky výraznejšie miesta strácali kontúry a jednotlivé vrstvy sa zlievali do neprehľadného zvukového celku.
Ak by som mal tento zvukový zážitok prirovnať k niečomu zo svojho hudobného sveta, pripomínal by mi mix v DAW, v ktorom človek neodhadne mieru reverbu alebo ozveny. Všetko je zrazu príliš „wet“, jednotlivé zvuky síce existujú, ale strácajú svoju čitateľnosť a vzájomné vzťahy. Práve to sa miestami dialo aj v rozhlasovom štúdiu. Je to o to väčšia škoda, že interpreti hrali technicky čisto, sústredene a vo výbornej súhre. Pri výbere repertoáru pre podobný priestor by preto mala byť akustika jedným z rozhodujúcich kritérií.
Zaujímavým kontrastom boli Episodes Tomáša Boroša. Ich prednosťou bola práve miniatúrnosť – každá z piatich epizód predstavila vlastnú hudobnú myšlienku, s ktorou skladateľ následne pracoval v rôznej miere. V kontexte súčasnej hudby pôsobili tieto krátke výpovede príjemne a nenútene. Podobne aj Debussyho Lindaraja, skladba pre dva klavíry z roku 1901, priniesla do programu osobitý španielsky charakter. Debussy v nej pracuje s rytmom habanery a s predstavou exotického prostredia Alhambry v Granade. Ide o jednu z jeho prvých kompozícií, v ktorých sa výraznejšie prejavuje jeho záujem o španielsku hudobnú inšpiráciu.
Jedným z vrcholov večera pre mňa bola Borošova skladba For Two Toy Pianos. Skladateľ v nej nevyužil iba zvukové možnosti dvoch detských klavírov, ale aj ich performatívny potenciál. Predčítavanie tónov, pripomínajúce dieťa, ktoré sa len učí čítať notový zápis, vytvorilo jednoduchú, no veľmi výstižnú situáciu. Následná práca s obmedzeným tónovým priestorom, akordickými spojeniami a farebnými možnosťami týchto nástrojov priniesla prekvapivo bohatý zvukový výsledok. Práve v tejto skladbe sa ukázalo, že aj výrazne limitovaný nástrojový aparát môže ponúknuť veľa kompozičnej slobody.

Osobitné miesto v mojom vnímaní večera mala Meredith Monk. V prostredí súčasnej hudby má jej tvorba mimoriadne postavenie, no na koncertných pódiách sa s ňou podľa môjho pocitu stále nestretávame tak často, ako by si zaslúžila. Jej Ellis Island patrí už dlhší čas aj do môjho každodenného poslucháčskeho výberu, preto som bol zvedavý, ako vyznie naživo. Interpretácia bola krásna a, na rozdiel od niektorých predchádzajúcich skladieb, sa v akustike štúdia vôbec nestrácala. Performatívnejšia Folk Dance následne priniesla do programu výkriky, pohyb a zaujímavú vzájomnú súhru.
Najsilnejším zážitkom pre mňa však zostalo záverečné Always Daniela Mateja. Zo všetkých skladieb večera ma oslovilo najviac, a to nielen svojou zvukovosťou, ale aj afektovým charakterom. Matej ju skomponoval ako dvadsaťpäťročný a jej introspektívnosť a bytostná naliehavosť vo mne rezonovali veľmi osobne. Je v nej zachytený druh samoty, smútku, ktorú človek v určitom životnom období možno ešte len spoznáva, no už má potrebu ju pomenovať. Ak by sa ho pokúsil zachytiť hudobne, možno by siahol po podobnom kompozičnom jazyku. Ťaživosť skladby sa navyše v priestore krásne niesla a jej atmosféra zostávala prítomná až do posledných tónov.
Koncert tak pre mňa nebol ani tak prehliadkou miniatúrnych foriem, ako skôr pripomenutím, že hudobný zážitok nevzniká iba zo samotnej kompozície a jej interpretácie. Rovnako dôležitý je aj priestor, v ktorom zaznieva. V prípade niektorých diel sa stal takmer prekážkou, pri iných naopak umocnil ich účinok. A hoci si z večera odnášam niekoľko výhrad, predovšetkým vďaka Borošovi, Meredith Monk a Danielovi Matejovi aj veľmi silné hudobné zážitky.
Erik Chamaj




