10. 10. 2026 – SENEC, Synagóga
„Moje kusy v tvare hrušky nemožno kritizovať. Ak sú v tvare hrušky, nemôžu byť beztvaré.“ Satieho obrana vlastného diela znie ako vtip, pritom je to presná definícia tvaru. Práve na nej stojí projekt, ktorý klaviristi Ivan Šiller a Tomáš Boroš priniesli do seneckej synagógy. Myšlienka komponovať hudbu na Tri kusy v tvare hrušky Erika Satieho vznikla v Bratislave už v roku 1995 na festivale Večery novej hudby, po tridsiatich rokoch ju oživil brniansky festival a odvtedy k nej pribudli ďalšie diela. Po jarnej sérii koncertov sa interpreti k projektu vrátili a hudba v ich podaní znela opäť živo, pulzujúco a dýchajúco.
Podľa interpreta Ivana Šillera nebol koncertný večer mienený ako sled osemnástich skladieb, ale ako jedna veľká kompozícia, v ktorej diela prechádzajú jedno do druhého a v ktorej sa poslucháč smie pokojne stratiť. Niekomu sa takýto koncept môže zdať chaotický kvôli nemožnosti identifikovať autora tej-ktorej skladby. Z reakcie publika však bolo zjavné, že ich „stratenie sa“ nijako neznepokojuje
Z pôvodnej vlny zazneli diela, ktoré stáli pri zrode myšlienky. Three Pages in the Shape of a Pear Jamesa Tenneyho si žiadali Satieho hľadať, autor ho ukryl pod abstraktnejším jazykom. Skladba Shaky Pears Remix Mareka Piačeka bola oproti tomu energická a rapsodická. Nasledovali Une poire supplémentaire Petra Zagara – seriózne a dôkladné, kým Daniel Matej v diele I tried them and they were all rotten spája hravosť so sústredenosťou a so štipkou sarkazmu.
Novšie kusy posunuli hru ďalej. Hauke Harder pracuje v Birnen, Bohnen und Speck s intervalom poloktávy, Miroslav Pudlák stavia Erixations na slovnej hračke so Satieho menom a jeho skladbou Vexations, výsledkom je elegantná a vskutku príjemná kompozícia. Tomáš Boroš predstavil ako interpret vlastné Morceaux – formes – poires, nápadité a vkusné, Robert Kolář v The New House (for Erik) sa technicky vyhráva so Satieho pisateľským štýlom. Programovo ladené La maison des quatre cheminées I Víta Zouhara a rytmizovaná Souris mécanique Maartena Nellestijna patrili k dramaturgicky typickejším kusom, Messe très courte Piet-Jana van Rossuma odkazuje na Satieho omšu vo formovo skrátenej podobe pokračujúc k minimalistickej Horizontal Pleasure Petra Cíglera. La chaconne aléatoire Františka Chaloupku zaujala kompozičnou strohosťou no zvukovou bohatosťou a večer uzavrela jesenná pochmúrnosť skladieb Freezing Martina Burlasa a Pralentir Michala Nejteka. Svetovú premiéru mala skladba Petra Horu Název zatím nemá prispievajúc ku konceptu projektu ďalším pohľadom.
Najviac sa do pamäti vryla Seconda Prima Davida Dramma, v ktorej Ivan Šiller hral na neviditeľnom klavíri, otočený chrbtom k svojmu partnerovi. Synchronizáciu zabezpečoval nahlas znejúci metronóm, čo je riešenie prekvapivo jednoduché a zároveň presne v Satieho duchu, teda s vážnou tvárou a s vtipom pod povrchom.
Veľký podiel na výslednom dojme mal priestor. Synagóga po rekonštrukcii spred dvoch rokov je aj akusticky mimoriadne vydarená. Klavír sa v nej ozýval v každom detaile, aj ten najtichší tón mal svoje miesto, mohutné forte pritom nikdy neznelo násilne.
Osemnásť skladieb okolo jedného motívu by sa ľahko mohlo zmeniť na prehliadku nápadov. Nestalo sa tak vďaka zásluhe dramaturgie aj interpretov. Satie mal pravdu, tvar hrušky je stále tvar, a aj po tridsiatich rokoch sa doň zmestí prekvapivo veľa.
HANA CHLEBÁKOVÁ
