V sobotu 14. júna 2025 o 19:00 sa vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu odohral večer, ktorý v sebe spojil nostalgiu, hravosť aj jemnú iróniu. Hommage à Erik Satie – hudobná pocta skladateľovi, ktorý celý život kráčal proti prúdu, sa niesla v znamení odvahy, nadhľadu a pokojnej poézie, ktorou Satieho diela dodnes dokážu osloviť.
Trois morceaux en forme de poire (Tri kusy v tvare hrušky) nie sú len kuriozitou s vtipným názvom – sú zhrnutím jeho doterajšej tvorby a zároveň predzvesťou jeho nového hudobného jazyka, v ktorom Satie nenápadne kládol základy modernému kontrapunktu a novej forme. Jeho hudba je ako zrkadlo: jednoduchá na pohľad, no s nespočetnými odrazmi a významami pod povrchom.
Práve túto rovinu dokázal Ensemble Ricercata pod vedením Ivana Šillera zachytiť v plnej šírke. Projekt, ktorý sa k Satieho odkazu vracia po tridsiatich rokoch, nadväzuje na pôvodnú ideu z roku 1995 – vtedy pri príležitosti 70. výročia skladateľovej smrti vznikla v Bratislave zbierka 25 sólových klavírnych skladieb od autorov z celého sveta, ktoré spájala fascinácia Satieho hruškami. Legendárny John Tilbury ich uviedol do života s rovnakou pokorou, s akou dnes Ivan Šiller a Tomáš Boroš otvárajú novú kapitolu.
Tentoraz znie dvanásť úplne nových diel pre štvorručný klavír, inšpirovaných Satiem, spolu s výberom z pôvodného cyklu. Tento dramaturgický oblúk je viac než len spomienka – je to dialóg minulosti so súčasnosťou. Medzi skladateľmi nájdeme mená ako David Dramm, Petr Cígler, František Chaloupka, Miroslav Pudlák, Maarten Nellestijn, Vít Zouhar, Hauke Harder, Robert Kolář, Michal Nejtek a ďalší. Každý z nich priniesol do programu kúsok vlastného pohľadu na Satieho iróniu, absurdnosť aj príznačné ticho.
Večer sa niesol v komornej atmosfére, kde bolo cítiť, že ide o hudbu, ktorá nepotrebuje oslňovať okázalou virtuozitou. Šiller s Borošom dokazujú, že dôležitejšia je jemná nuansa a odvaha nechať ticho hovoriť rovnako silno ako tóny. V ich podaní sa Satieho odkaz rozvíja ako mozaika drobných nápadov a ironických posunov, ktoré znejú tak, ako by autor sedel medzi poslucháčmi a len sa ticho usmieval.
Silnou stránkou koncertu bola aj dramaturgia – každý kus z nových diel dokázal reagovať na Satieho poetiku vlastným jazykom. Niektoré skladby boli minimalistické a priezračné, iné mierne disharmonické, akoby narážali na konvencie a jemne ich posúvali. Výsledkom bol večer, ktorý nepôsobil ako súbor izolovaných čísel, ale ako premyslený celok – jemná esej o tom, ako môže aj malý hudobný motív otvoriť dvere do nového priestoru.
Práve túto myšlienku výstižne vystihuje citát Jeana Cocteaua: „Existujú diela, ktorých dôležitosť spočíva v ich hĺbke – aj keď sú malé ako kľúčová dierka.“ Satieho hrušky sú takouto kľúčovou dierkou – a Ricercata spolu s publikom ňou nazreli do priestoru, kde humor nie je protikladom hĺbky, ale jej neoddeliteľnou súčasťou.
Pocta Satiemu tak nebola len spomienkou, ale aj odkazom, že v čase, keď sa všetko musí neustále dokazovať zložitými gestami, stačí niekedy spomaliť, zahrať pár tónov a nechať ich doznieť. Práve v tom tichu medzi nimi sa skrýva odpoveď, prečo sa k Satiem stále vraciame – s úsmevom a s istotou, že absurdita môže byť niekedy tou najpravdivejšou formou pravdy.
Juraj Beráts
