26. 11. 2025 – BRATISLAVA, Koncertná sieň Klarisky
Mladistvý interpretačný elán, súčasné prístupy a duchovný obsah – to všetko priniesol koncert s názvom Requiem Speváckeho zboru CANTIAMO VŠMU a Komorného orchestra VŠMU. Vedenia týchto študentských telies sa ujali začínajúci aj skúsenejší dirigenti, ktorí spoločne so sólistami ponúkli pestrú mozaiku vokálnych a vokálno-inštrumentálnych diel.
Program otvorila a cappella miniatúra Búvaj, búvaj – pôsobivá, miestami až aleatorická úprava dvoch maďarských ľudových piesní prebásnených do slovenčiny z pera Matúša Uhliarika. Dirigentka Petra Torkošová preniesla jej sonórne efekty do premysleného priestorového experimentu, ktorý akustika Klarisiek výborne podporila. Nežné, príjemne tmavo zafarbené sólo Anastasiie Halma v úvode doplnil vstup ženských hlasov, prichádzajúcich zo zadnej časti siene. Mužská skupina, spievajúca po celý čas z priestoru za publikom, priniesla podstatne jasnejšiu deklamáciu textu. Napriek nedokonalostiam spôsobeným zlievaním sóla so ženskými hlasmi Torkošová dokázala svoju jasnú koncepciu pretaviť do umelecky presvedčivého výsledku.
Nasledovali stálice súčasného zborového repertoáru – diela Gordona Younga a Ola Gjejla. V skladbe Alleluia predviedol Spevácky zbor CANTIAMO kvalitný, rytmicky zosúladený a farebne kultivovaný výkon. Gjejlovu duchovnú meditáciu Ubi caritas vkusne obohatil klavírny part v podaní Zuzany Petríkovej. Zachovala v ňom improvizačný charakter vokálno-inštrumentálnej verzie, vzniknutej na základe zachytenia autorovej vlastnej klavírnej improvizácie k pôvodne čisto vokálnemu opusu. Úvod koncertu tak potvrdil vysokú úroveň zboru, o čom vypovedalo aj minimum intonačných nepresností.
Jadrom večera bolo slávne Requiem Gabriela Faurého, vedené etablovaným zbormajstrom Ladislavom Kaprinayom. V porovnaní s inými zádušnými omšami prekypuje pokojom a nádejou, ktoré prevládajú nad skľučujúcimi afektmi existenciálneho momentu konca života. Vypočuli
sme si komornú verziu s organom a malým orchestrom, najbližšiu druhej autorskej verzii (1888 – 1893), v obsadení ktorej vynikol kontrast medzi hlbokým registrom nástrojov (okrem obligátneho husľového sóla) a melodicky dominujúcim sopránom a tenorom v zbore. Zatiaľ čo tenor si udržal stabilnú kvalitu, soprán občas strácal na kultivovanosti tónu z úvodu koncertu. Najsilnejšie momenty priniesli lyrická časť Sanctus s krásnym husľovým sólom Terézie Popaďákovej a záverečné katarzné In paradisum. Sólisti Martin Morháč a Vanesa Čierna predviedli solídne výkony. Výraznejšie v prípade sopranistky bol však prejav miestami príliš exponovaný v štýle operných árií – nežnému Pie Jesu by pritom omnoho viac svedčal piesňový naturel s menšou mierou uplatnenia vibrata, pre ktorý sólistka navyše v nižších polohách preukázala veľmi sľubné dispozície.
Koncert spojil súčasné umelecké trendy s duchovnou tematikou spôsobom, ktorý sa na súčasných pódiách neobjavuje často – a práve preto si zaslúži pozornosť. Sála zaplnená približne z dvoch tretín odmenila účinkujúcich srdečným potleskom.
Aneta FICKOVÁ
