13. 12. 2025 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Advent v západnej tradícii načína nový liturgický rok. Prichádza s výzvou na stíšenie a reflexiu, ale jeho súčasťou je aj vzrušená anticipácia Vianoc. Všetky tieto aspekty obdobia očakávania mal bezpochyby na zreteli aj umelecký vedúci Ensemblu ricercata a skvelý klavirista Ivan Šiller pri dramaturgickej príprave predvianočného koncertu s príznačným titulom Dialóg.
Program rozdelil do štyroch rôznorodých blokov. Prvý z nich naplnil Šiestimi tancami v bulharskom rytme Bélu Bartóka. Fascinácia folklórom nie je a nebola v našich zemepisných šírkach raritou, ale nikto iný vo sfére vážnej hudby s ním nepracoval s takým entuziazmom ako práve Bartók. Špecifická folklórna melodika a dravá rytmika v sofistikovanom harmonickom šate vždy pôsobí moderne a v týchto konkrétnych tancoch mi vďaka využitiu takmer džezovo pôsobiacich disonancií okrajovo pripomenula dielo Nikolaja Kapustina, ktorý sa vo svojich skladbách nepochybne Bartókom inšpiroval. Z Šillerovej interpretácie bolo tiež zrejmé, že materiál dôverne pozná a najmä, a že ho má rád. Sústredil sa preto veľmi správne predovšetkým na presnosť a prehľadnosť. Bartókovský klavír sa totižto v tanečne ladených skladbách stáva rovnako bicím ako melodicko-harmonickým nástrojom, čo interpret vo svojej hre perfektne podchytil.
Radikálnym štýlovým kontrastom k Bartókovej živelnosti bola nasledujúca Sonáta č. 14 a mol Franza Schuberta, ktorá tvorila druhý blok programu. Ešte pred začiatkom koncertu Šiller poznamenal, ako dobre sa sonáty tohto skladateľa hodia k adventnému obdobiu a publiku pri počúvaní nezostalo než s ním súhlasiť. Jeho sonáty stoja historicky tak trochu v tieni sonát jeho súčasníka Beethovena, a je pravda, že konštrukčne oproti nemu Schubert ťahá za kratší koniec. Z hľadiska originality a pestrosti sú si však minimálne rovnými súpermi. Schubertova hudba má nadčasovú kvalitu, mnoho nečakaných zvratov a zmien, striedaných metodickým pokojom a melanchóliou. Čo je pri interpretácii jeho diel rovnako dôležité ako pri interpretácii Bartóka je jasnosť a kontrolovaná precíznosť. Presne tieto kvality by sme mohli označiť aj za najväčšie prednosti Šillerovej hry. Klavirista nežiari v ekvilibristických pasážach a exponovanej virtuozite, ale práve naopak v sofistikovanej jemnosti a presnosti.
Tretí blok sa začal dielami zástupcu mladej slovenskej skladateľskej generácie Martina Jánošíka. Z jeho tvorby zazneli štyri krátke skladbičky, ktoré po dlhších sonátových plochách pôsobili mimoriadne sviežo. Klasické Sostenuto rubato ma non troppo svojou tradičnejšou povahou s modernými vyjadrovacími prostriedkami predstavovalo premostenie k programovej miniatúre Oranžový dážď a dvom dedikovaným kompozíciám Pre Ivana a Happy birthday, György Kurtág. Tento výber ukazuje autorovu štýlovú flexibilitu a kompozičnú obratnosť. Odštartúva tiež sled diel skladajúcich poklonu a vyjadrujúcich úctu skladateľským a interpretačným ikonám a inšpiračným vzorom. Na Jánošíka v tomto trende nadväzujú skladby Gyögyho Kurtága: Hommage à Schubert, Hommage à Farkas Ferenc, Hommage à Eötvös Péter. Prvá venovaná miniatúra pôsobí zlovestne a vďaka početným disonanciám v nej inšpiráciu Schubertom objavia iba skúsení poslucháči. Podobne i v ďalších dvoch prevláda Kurtágov moderný vyjadrovací jazyk, ktorým nám líči svoj zasvätený názor na dvoch skladateľských súputníkov. Najradikálnejším autorom na programe koncertného večera bol Luciano Berio. Skladbička Erdenklavier však znie na jeho pomery veľmi esteticky, najmä vďaka nádhernej zvukovej kvalite diela, ktoré Šiller skvelo tlmočil. Vzápätí interpret pokračoval vzdaním pocty Beriovi – Erdenklavier-Himmelklavier in memoriam Luciano Berio (Version I) Pétera Eötvösa a najfarebnejšou skladbou koncertu a nádherným zvukovým obrazom Tance štetconohého motýľa.
Záverečný štvrtý blok programu patril opäť Kurtágovi a Bartókovi. Bartókova Rozdelená melódia a Kurtágove Dvojzvuky pôsobili ako dve radikálne štýlovo odlišné a predsa príbuzné strany jednej mince. Rumunský tanec č. 1 uzatvrel dramaturgický most z úvodu večera a vytvoril perfektné dramatické finále. Extatická búrlivá poetika síce Šillerovi interpretačne svedčí o niečo menej ako kontrolovaná sofistikovanosť, no z hľadiska štýlovej pestrosti geniálne zavŕšila výnimočne vydarený večer klavírnej farebnosti. Interpret si záverečný potlesk v stoji svojím výkonom jednoznačne zaslúžil.
Jakub GOČ
Vznik recenzie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a Nadácia mesta Bratislavy.
