14. 11. 2025 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Jedným z najväčších pozitív 33. ročníka festivalu Nová slovenská hudba je jeho dramaturgická vyváženosť a pestrosť. Každý priaznivec súčasnej hudby si mohol (a ešte poslednýkrát i môže) prísť na svoje. Odzneli skladby autorov, ktorí preferujú odkaz klasikov a dbajú na tradičnú estetiku, ktorých zaujímajú precízne logické štruktúry a aj tých, ktorí skúmajú nové zvukové možnosti nástrojov a svojimi inováciami posúvajú hranice vážnej hudby.
Program predposledného koncertu festivalu obsahoval taktiež zaujímavý mix štýlov. Štyri skladateľky – Haimoni Balgavá, Barbora Tomášková, Martina Kachlová a Lenka Novosedlíková – priniesli dravé, zábavné a svieže kompozície, kým dielo Adriána Demoča koncert tempovo vyvážilo svojim metodickým postupným vývojom.
Prvou skladbou večera bol Botanikör pre sláčikový orchester Haimoni Balgavej. Autorka v nej jasne vychádza z tradície minimalizmu, avšak veľmi vkusným programovým spôsobom. „Obraz neustále pulzujúceho žijúceho organizmu” fungoval v podaní sláčikového orchestra pod vedením skúseného dirigenta Pavla Šnajdra mimoriadne efektívne a vytvoril pre postupne sa vyvíjajúcu, pomerne jednoduchú štruktúru diela tematickú nadstavbu. Silnou stránkou skladby je aj jej stručnosť. Pri podobných konceptoch sa autori častokrát nechajú strhnúť a vytvoria dlhú sústavu, ktorá narastá do vyčerpávajúcich rozmerov. Umením je však niekedy i vedieť naplniť, no neprekročiť rámec dobrého vkusu, čo sa Balgavej nepochybne podarilo.
Skladba Barbory Tomáškovej – Larsen C pre sláčikový orchester a zvukový objekt Hystrix Indica zaujala odlišným spôsobom. Skladateľkin cieľ, a teda rozšírenie palety tradičného sláčikového ansámblu a vybudovanie pôsobivého zvukového obrazu rozhodne vyšiel. Stupňujúca sa intenzita, posilnená elektronikou a mikrotonálnym spektrom zvukového objektu vrcholiaca v búrlivej aleatorickej pasáži pripomína expresívnu estetiku malieb Francisa Bacona. Účinnosť a monumentálnosť diela nemožno poprieť, no treba priznať, že výstavba kompozície je im kompletne podriadená a teda zámerne priamočiara.
Popínavá hudba pre orchester Adriána Demoča bola konštrukčne najsolídnejšou kompozíciou večera, čo vzhľadom na reputáciu skladateľa nie je prekvapením. Demoč si v priebehu rokov autenticky vyvinul svoj vlastný nezameniteľný spôsob komponovania, ktorý je špecifický pomerne jednoduchým hudobným materiálom, skvelou minimalistickou tematickou prácou a vynikajúcou inštrumentáciou. Tieto známe kvality uplatnil aj v Popínavej hudbe. Pomalý vývoj umožnil poslucháčovi naplno si vychutnať zvukové odtienky vytvorené „iba” kombináciou štandardných akustických nástrojov.
Cyklus šiestich krátkych skladieb s titulom Bratislavské mosty pre orchester (Intro a päť mostov) od Martiny Kachlovej bol najstaršou kompozíciou koncertného večera. Pochádza z autorkiných študentských čias a do veľkej miery to na ňom bolo cítiť, v dobrom i zlom. V prvom rade je to zaujímavá programová idea, zhudobniť identitu a atmosféru jednotlivých bratislavských mostov. V každej časti bolo jednoznačne poznať, o ktorý most ide, vo viacerých prípadoch humorným a jedinečným spôsobom. Kachlovej sa podarilo využiť orchestrálne pléno veľmi efektne. Konštrukčne síce Mosty neboli najsilnejším článkom večera, no to ani nebola pointa diela. Odľahčená a unikátna skladba si právom vyslúžila silné ovácie.
Podujatie dramaturgicky uzavrel strhujúci Koncert pre marimbu, cimbal a orchester Lenky Novosedlíkovej. Partu marimby sa perfektne zhostila sama, cimbalový part mal na starosti Juraj Helcmanovský. Vďaka podrobným znalostiam sólových nástrojov využila skladateľka v diele všetky svoje prednosti autorky i interpretky. Epicentrom bol teda logicky rytmus. Koncert v tradičnej trojčasťovej schéme sa začal rýchlym tempom a virtuóznou hrou cimbalu a marimby, ktoré žiarili podporované dramatickým, ale zväčša jednoduchým orchestrálnym pletivom. V kontrastne pomalej časti sólisti spojili sily a predviedli publiku rozšírené techniky hrania na cimbale, aby v závere opäť oddelenie roztočili víchor búrlivej koncertantnej hry.
Večer, ktorý predstavil rôzne podoby tvorivého uvažovania súčasných slovenských skladateliek, vo mne zanechal veľmi dobrý dojem a aj istú dávku optimizmu. Na záver treba vyzdvihnúť dirigenta Pavla Šnajdra aj priebežne sa meniace obsadenie Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu – všetci účinkujúci podali solídny, sústredený výkon.
Jakub GOČ
