Myšlienka na uskutočnenie prvého medzinárodného festivalu súčasnej hudby na Slovensku sa rodila postupne počas roka 1989, v čase, keď sa Daniel Matej stal štipendistom Hudobného fondu s cieľom podieľať sa na dramaturgii už etablovaného koncertného cyklu Pondelky v Klariskách, ktorého programová koncepcia favorizovala hudbu 20. storočia, s výrazným zastúpením slovenskej tvorby.
V tvorivých debatách s vedením Hudobného informačného strediska Hudobného fondu, ako aj s viacerými zástupcami hudobníckej obce sa postupne formovala myšlienka pokúsiť sa skondenzovať „pondelky“ do jedného týždňa v podobe medzinárodného projektu, s vedomím ideovej nadväznosti na „smolenické semináre“ prelomu 60. a 70. rokov, ako aj na činnosť od roku 1988 na hudobnej scéne pôsobiaceho súboru VENI ensemble, ktorého bol Daniel Matej spolu-iniciátorom a umeleckým vedúcim.
Aj keď „odobrenie“ tejto myšlienky zo strany vtedajšieho vedenia Hudobného fondu prišlo ešte pred Novembrom 1989, samotná realizácia 1. ročníka sa začala až 25. – 29. júna 1990, teda už v „slobodnom“ Československu. „Spomienka na smolenické semináre“ bola od začiatku festivalu prítomná v podobe idey kľúčovej skladateľskej, resp. interpretačnej osobnosti, okolo ktorej sa formovala v danom roku celá programová koncepcia. Večery novej hudby tak symbolicky „otvoril“ holandský skladateľ Louis Andriessen.
Prvým veľkým „vrcholom“ festivalu sa stal rok 1992, kedy naň zavítal John Cage, čím sa Večery novej hudby stali podujatím participujúcim na celoročných oslavách jeho osemdesiatin.
Ďalším „vrcholom“ bol rok 1995, venovaný 70. výročiu úmrtia Erika Satieho. Celkom mimoriadnou udalosťou v rámci tohto ročníka bol najmä medzinárodný kompozičný projekt „… morceaux en forme de poire“ v premiérovom uvedení svetoznámeho klaviristu Johna Tilburyho a medzinárodné muzikologické sympózium, venované Satieho tvorbe, ktoré bolo prvým podujatím svojho druhu v celosvetovom kontexte.
Rokom 1995 sa skončila aj prvá etapa festivalu, ktorý od začiatku organizačne aj finančne zastrešoval Hudobný fond a ideovo jeho Hudobné informačné stredisko s Danielom Matejom ako hlavným dramaturgom podujatia. Od roku 1996 sa jeho hlavným organizátorom stala Slovenská sekcia ISCM. Daniel Matej sa stal umeleckým riaditeľom a program jednotlivých ročníkov sa formoval v spolupráci s Marekom Piačkom, Petrom Zagarom a ďalšími príslušníkmi českej (Jaroslav Šťastný) a slovenskej hudobníckej obce (najmä Milan Adamčiak a Juraj Beneš).
Vrcholom podujatia v jeho „druhej etape“ bol rok 2000, kedy sa Večery novej hudby pripojili k oslavám 250. výročia úmrtia Johanna Sebastiana Bacha v podobe rôznych kompozičných projektov (bol to ročník s asi najväčším počtom premiér v histórii festivalu).
Ďalším vrcholom tejto etapy bol rok 2004, oslavujúci výročie narodenia dvoch určujúcich osobností hudby 20. storočia, Charlesa Ivesa a Arnolda Schönberga, zhutnené predovšetkým v podobe medzinárodného kompozičného projektu „Tone Roads“, ktorý premiéroval fenomenálny belgický klavirista Daan Vandewalle.
Posledný, jubilejný 20. ročník festivalu „uzavrel“ Louis Andriessen (ten ho v roku 1990 aj „otváral“), keď na záverečnom koncerte, ktorý bol zároveň otváracím koncertom 10. ročníka ďalšieho významného podujatia, bienále Melos‑Étos (festival vznikol v roku 1991), zazneli dve Andriessenove diela, Mausoleum a De Staat (pričom podľa slov autora bol tento koncert jediným, na ktorom kedy zazneli obe diela súčasne). Tvorcovia Večerov novej hudby sa na tomto, organizačne aj finančne mimoriadne náročnom koncerte „rozlúčili“ so svojím publikom hudbou, o ktorej uvedení snívali počas celej existencie festivalu a ktorú by sa im bez spolupráce s bienále Melos‑Étos ani nikdy uviesť nepodarilo…
~ Daniel Matej