Vitajte pri sledovaní podkastu ISCM. V tomto podkaste budeme smerovať k festivalu Piano Days 2024, na ktorom sa už predstavila a predstaví sa opäť klaviristka Kristína Smetanová. Vitaj.
Ahoj.
Ešte by som doplnil – budeš hrať spolu s Júliou Stahl Novosedlíkovou, spolu s ňou tvoríte Duo Devanas a predstavíte sa jedenásteho apríla v dome umenia Fatra v Žiline.
Presne tak.
Začneme ale klavírom, tak všeobecnejšie. Ladislav Burlas raz povedal, že nemá rád, keď rodičia hovoria, že moje dieťa chodí do ZUŠ-ky na klavír, klarinet alebo na husle. Podľa neho je správnejšie povedať, že moje dieťa študuje hudbu. Ako je to s tebou? Predstavil som ťa ako klaviristku, ale nemal som ťa skôr predstaviť ako hudobníčku? Dokonca si mi pred naším rozhovorom hovorila aj o tom, že dokonca účinkuješ v divadelnom predstavení a študovala si aj skladbu. Ako je to teda s tebou, s klavírom a hudbou?
V poslednom období, keď niekam posielam životopis, respektíve bio, tak v ňom začínam uvádzať, že som hudobníčka, práve pre dôvody, ktoré si uviedol. Teda, áno, študovala som klavír. Ten som študovala najdlhšie, ale hudba ma sprevádzala v podstate celý život. Od malička som sa učila spievať, súkromne som chodila na hodiny kompozície, napríklad k Víťazoslavovi Kubičkovi. Dokonca som bola aj u Júlia Zelinku, vďaka tomu, že sa naše rodiny poznajú a…
U Stanislava Hochela si študovala.
… potom som už riadne študovala na konzervatóriu kompozíciu. Štúdium hudby bolo u mňa trošku obšírnejšie, netýkalo sa len klavíra, ale zaujímala som sa aj o iné nástroje. Keď študujete kompozíciu na konzervatóriu, trošku siahnete aj k dirigovaniu, k bicím nástrojom. Je to rozmanitejšie, čo ma veľmi tešilo a dalo mi to navyše určité podnety aj ku klavíru.
Potom si si predsa len musela vybrať. Keď si išla na VŠMU, kde si študovala aj doktorandské štúdium, koncentrovala si sa na klavír. Napriek tomu ale stále fungujú aj tie ostatné veci. Ako je to s tebou teraz – do akej miery je klavír dominantný?
Tak, klavíru stále venujem najviac času. V podstate na ne hrám celý deň, lebo pracujem na konzervatóriu. Čiže už je to moja práca – korepetujem a sprevádzam momentálne klarinety a hercov pri speve. Takže je to také rôzne. Keď som išla na VŠMU, musela som si vybrať medzi kompozíciou a klavírom. Prišlo mi, že ak to chcem robiť profesionálne – hru na klavír, tak sa tomu budem musieť venovať ešte veľa rokov pod dozorom nejakého pedagóga. Som za to veľmi šťastná. Ku kompozícii sa ešte niekedy dostávam. Momentálne najmä píšem pesničky alebo hudbu do divadla, teda viac v populárnej hudbe. Ale napísala som tiež skladbu pre naše Devanas Duo, ktorú sme nahrali na CD-čko a mám v pláne napísať aj ďalšie. Ale najviac ma inšpiruje, keď s niekým priamo hrám a môžem to pre nás napísať. Asi to už nechcem písať iba do šuplíka s tým, že sa to možno niekedy zahrá, ale chcem tomu priamo dopomôcť, čiže to zároveň zahrám.
Napriek tomu, že tvoj záber je už dosť široký, predsa len by som sa sústredil na klavír aj v súvislosti s Piano Days. Ale aj keď sa budeme sústrediť na klavír, opäť je dominantná hudba. Pamätáš si moment, kedy si prišla na to, že klavír je okrem prstov, hráčskeho aparátu a klávesov v prvom rade vyjadrovací prostriedok teba, umenia a hudby?
Určite áno, myslím si, že prvýkrát som siahla na klavír, respektíve som naň začala chodiť, keď som mala štyri roky. Čiže na stupnice mám len matné spomienky. Tie som nebrala ako vyjadrovací prostriedok.
I keď aj stupnice sa dajú hrať veľmi tvorivo.
Ale v tom veku…
Jasne.
… som to, samozrejme, patrične nenávidela. Ale páčilo sa mi, že môžem dať do klavíra napríklad hnev alebo sa započúvať len do jedného tónu. To sú také detské vnemy, ktoré som mala úplne od začiatku. Teraz, keď sa neviem vysporiadať s nejakou emóciou, idem ku klavíru a zahrám si, zaimprovizujem si niečo. Je to istý druh terapie. Takže sa to počas rokov pretransformovalo.
Okrem toho, že improvizuješ, hrávaš veľmi náročné diela ako sólistka na recitáloch, ale aj v spolupráci s inými hráčmi. Hrala si aj s orchestrom. Akým spôsobom uvažuješ o tom, čo hrať, do čoho sa pustiť? Na škole ste o tom spoločne uvažovali pravdepodobne s profesorkou Černeckou, ale teraz, keď si už ponechaná sama na seba, ako to vyzerá? Tvoje uvažovanie nad tým, do čoho sa pustiť, čo hrať.
V podstate počas celých štúdií od konzervatória po vysokú školu som mala od pegadógov pomerne voľnú ruku v tom, čo by som mohla hrať, a moja ruka väčšinou siahala po veciach, ktoré boli nejakým spôsobom technicky veľmi náročné alebo boli zložité, čo sa týka formy, harmónie a tonality a tak… Vždy som sa snažila vychádzať ďalej ako ostatní, a tým pádom som teraz v stave, že už rada siaham po dielach, ktoré som si už niekedy naštudovala, samozrejme, s vyspelejším pohľadom. Teraz preto nemám tendenciu vyberať si nové veci, ktoré som predtým nemohla, pretože som v tomto vždy mala slobodu. Možno sa po tých rokoch dostanem skôr k jednoduchosti. To by som možno rada.
O mladých klaviristoch sa hovorí, že majú radi zložité faktúry, hustú sadzbu a technické výzvy a že ako človek starne, tak sa zvnútorňuje a zistí, že aj jednoduchá melódia sa dá zahrať veľmi tvorivo. Takže už si na ceste od toho technicky náročného? Pretože napríklad nedávno si mala opäť recitál veľmi náročných diel.
Áno, to som práve siahala po tých náročnejších veciach, ale práve na tom recitáli som si prvýkrát dovolila urobiť improvizáciu, čo bolo pre mňa niečo veľmi… odvážne, ale zároveň to bola akoby najjednoduchšia skladba celého koncertu. Tým, že sa to tvorilo priamo na pódiu. Zároveň to bol akoby meditačný moment. A tieto momenty by som chcela zachovať aj v rámci výberu repertoáru do budúcnosti, lebo si myslím, že aj pre poslucháča je potom koncert trochu ľahšie stráviteľný.
Dočítal som sa, že tvoja doktorandská téma bola Parížska šestka.
Áno.
Vnímam ťa ako interpretku so širokým záberom aj repertoárom, nie je tam zjavná nejaká špecializácia. Možno ťa to ťahá k menej známym skladbám, ale nie ku konkrétnemu štýlu alebo štýlovému obdobiu – a tu odrazu Parížska šestka. Ako sa to stalo?
Samozrejme, toto prebehlo ako konzultácia s profesorkou a ja som sa zamýšľala nad tým, že,… samozrejme, z dejín hudby a z histórie viem, že Parížska šestka existovala. Ale uvedomila som si, že s ich klavírnou tvorbou som sa stretla iba veľmi okrajovo, že počas štúdií na konzervatóriu som hrala nejakého Poulenca. Ale inak nič. Napadlo mi, ako to, že to nepoznám, ako to, že to nepočujem hrať niekoho iného. A tak som sa do tých skladieb začala trochu ponárať a prišli mi veľmi zaujímavé, prišlo mi to ako veľmi rozmanitá téma a veľmi vďačná na doktorandské štúdium, nakoľko je tam šesť skladateľov. Profesorka so mnou súhlasila a podľa mňa sme vyskladali veľmi pekný program. Som veľmi rada, že som to spoznala. Myslím si, že keby som sa tomu nevenovala počas doktorandského štúdia, možno by som sa k tomu v živote už nedostala, lebo, predsa len, naučiť sa tie skladby naspamäť je strašne veľa roboty. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a sústavnú prácu, aby sa človek do toho mohol ponoriť tak, ako sa mi práve vďaka doktoranskemu štúdiu podarilo.
Súčasťou štúdia, predpokladám, bolo naštudovanie si konkrétnych skladieb, ale zároveň aj uvažovanie, verbalizovanie, formulovanie…
Áno.
… vecí, hľadanie kontextov. Je dôležité pre interpreta nielen hrať, ale spoznávať celý kontext?
Určite áno. Samozrejme, niektoré skladby si to zdanlivo vyžadujú menej, respektíve, predpokladáme, že o tých skladateľoch už niečo vieme, keď to študujeme. Ale ja si veľakrát myslím, že skladateľ napísal do nôt, čo myslel. A že niekedy hľadanie mimo hudobného obsahu nie je až také nápomocné. Ale napríklad pri skladateľoch, o ktorých som predtým veľa nevedela, mi veľmi pomohlo prečítať si o nich – o filozofiách, ako to brali a aby som potom nevnášala do hudby niečo, čo tam nepatrí. A tak som vlastne spoznala ich životy, ich prístup ku kompozícii. Dozvedela som sa veci, ktoré niekedy niektorí učitelia alebo profesori len preskočia a povedia, že to nebola veľmi hlboká hudba, ale pri tom práve pri Parížskej šeste je hĺbku veľmi cítiť, len ju netreba brať na základe notového materiálu na ľahkú váhu.
Presne na toto som sa chcel opýtať. Parížsku šestku sme všetci preberali na rôznych stupňoch škôl v rámci dejín hudby a inde. Aké prekvapenia ťa tam stretli práve vďaka hlbšiemu ponoru? Už si povedala, že ťa prekvapilo, že Parížska šestka nie je len kabaretný spôsob, ale že je to aj hĺbka výpovede. Môžeme ešte konkretizovať ďalšie veci, ktoré si vo všeobecnosti pri tejto hudbe neuvedomujeme?
Napríklad od Germaine Tailleferrovej som hrala iba jednu krátku skladbu. Bola to Romance, ale ona má niekoľko takýchto krátkych skladieb, skladbičiek.
Je celkovo málo poznaná alebo frekventovaná skladateľka.
Je to vlastne veľmi šarmantné. Podľa mňa dostať sa k jednoduchosti, ktorú dokázala zachytiť,… jej dalo veľa práce, napríklad tonalita, harmónie a v skladbe je veľa nápadov, ktoré sa nesnažia byť nejakým spôsobom inovatívne, ale skladba iba plynie. Tá hudba je stále krásna, stále ju beriem ako modernú, ale zároveň sa nesnaží byť výbušná. Krása je práve v jemnosti. Takúto jemnosť napríklad vidím aj u Poulenca. Od neho som teraz hrala Nocturne, ktoré boli napísané počas, myslím, desiatich rokov alebo tak. Je to uzatvorený cyklus, ale každá časť prináša absolútne iný svet. Dokonca majú aj programové názvy. Ale nie všetky. Tiež tam ukazuje, ako dokáže pracovať s klavírom, s nástrojmi. Vidieť, že mu rozumel. Veľmi pracuje na malých kúsočkoch hudby, ktoré majú význam, pokiaľ ich pochopíme a pokiaľ nájdeme ich význam aj ďalej v priebehu skladby. Je podľa mňa veľmi dôležité, aby interpret týmto skladbám rozumel – tým, že sa toho deje tak strašne veľa. Zároveň na krátkej skladbe, ktorá má často dve minúty, ale udeje sa tam strašne veľa. Akoby v nej bola napríklad celá sonátová forma.
Je to zároveň možno aj cesta k tomu, ako sme hovorili, k hĺbke a zároveň k zjednodušenosti. Nie že by to boli málo nároční skladatelia, ale že človeka hneď neohúria svojou virtuozitou a podobne.
Sú takí stručnejší, by som povedala, no presne – že boli proti pátosu a ten tam naozaj nie je. Sú veľmi struční v tom, čo chcú povedať, teda v skladbách, ktoré som hrala. Ale v stručnosti je zároveň všetka hĺbka. Len ju treba precítiť a možno nechať v sebe doznieť. Ešte to.
Poďme teraz otvoriť tému Devanas Duo, ktoré tvoríš s Júliou Stahl Novosedlíkovou. Hráte spolu štvorručne alebo na dvoch klavíroch. Predstavíte sa aj v rámci festivalu Piano Days. Ako ste sa našli a hudobne aj nehudobne spriatelili?
S Júliou to začalo vlastne ešte počas štúdií na konzervatóriu. Boli sme vtedy obidve v triede Petra Čermana. Myslím si, že som mala vtedy nejaký záverečný koncert. Neviem, či to už bol absolventský alebo nejaký recitál pred tým. Ale chcela som hrať Rachmaninovu Tarantellu pre dva klavíry. Teda som ju hrala s Júliou. To bol taký náš prvý stret, kedy sme si spolu zahrali. A ono to išlo nejako zázračne ľahko, čo sa veľakrát nestáva, keď niekto hrá s iným klaviristom, lebo predsa len je to veľmi náročné nájsť si niekoho, s kým si rozumieme. Tam sme pochopili, že si rozumieme. Ja som potom išla na VŠMU a musela som si počkať, kým Julka bude tiež na VŠMU, lebo je mladšia. Tam sa diali projekty pre klavír štvorručne alebo dvojklavírové, čiže sme mali počas štúdia na VŠMU šancu naštudovávať celkom široký repertoár. Vyvrcholilo to v tom, že sme sa rozhodli nahrať CD-čko so súčasnou slovenskou klavírnou tvorbou pre klavír štvorručne. Takže niektorí skladatelia nám napísali skladby, niektoré už existovali. A bol to strašne pekný projekt, ktorý nás ešte viac zocelil ako komorné duo Devanas.
Určite vás to teší, je to… krásna robota. Poďme na odvrátenú stránku. V tom zmysle sa zamerajme na štvorručnú hru, aj keď hráte na dvoch klavíroch.
Odvrátená stránka štvorručnej hry (smiech).
Hej, je práve v tom, že máš len polovicu klaviatúry. Okrem toho, že to spoluúčinkovanie prináša radosť, tak to má aj isté obmedzenia. Vidíš teda nejaké možno – je to silné slovo že – zápory, ale predsa len skôr výzvy, čo treba riešiť v klavírnom duu.
No, my sme posledné roky hrali najmä štvorručne a už sme si na to nejako zvykli. Samozrejme, že niekde v začiatkoch, keď sme chodili na kurzy do Holandska a už sme tam išli vystupovať ako klavírne duo, tak prišiel nátlak z koncertov, ktoré sme mali, a trošku sme sa aj pohádali. Lebo, samozrejme, je to aj o tom, ako kto čo cíti. Každý má trošku iný pulz v sebe a tam sa to vie veľmi biť. Hocijaká maličkosť. A pri štvorručke to musí byť extrémne presné a musíme sa cítiť vedľa seba komfortne. Pokiaľ by sme sa necítili, tak sa tam človek aj drgá a je veľmi blízko toho druhého a častokrát prekrižujeme ruky a no… Takže sa máme rady a nepokazilo nám to vzťah, ani tie štvorručky. A myslím si, že nám ho iba zlepšilo.
Aj tieto fyziologické nepohodlnosti ste vyriešili.
Áno.
Vlastne to je tiež zábavné riešiť, akým spôsobom sedieť alebo akým spôsobom hrať, aby ste sa cítili komfortne.
My vlastne ani nemáme rozdelené, kto je spodný part a kto je vrchný. My sa rady striedame tak, aby sme vedeli akoby uchopiť všetko, čo to obnáša, a tým pádom…
Aby každá z vás mala iba raz obmedzenú ľavú ruku alebo pravú ruku.
Áno, áno. Ale rozumieme si a ja som za to strašne rada, lebo momentálne už sa vídame menej a práve vďaka tomu, že spolu hráme, vídame sa častejšie.
Čo je tiež dôležité…
Áno, áno.
… ten mimo hudobný rozmer. Budeme môcť sledovať túto vašu súhru aj na festivale Piano Days jedenásteho apríla v Žiline. Čo ste si pripravili na tento koncert?
Zahráme, čo sa týka štvorručiek, budú tam skladby, ktoré máme nahrané aj na debutovom CD. Budú tam skladby od Lenky Novosedlíkovej, Michala Stahla a Richarda Grimma. A potom, aby sme to doplnili niečím klasickejším, tak zaznie Smetana a potom…
V roku českej hudby.
(smiech)… potom budeme hrať pre dva klavíry a tam máme Piazzollu, Kardoša a ešte tam je Colin Mcphee. Takže je to celkom rozmanité, v podstate sme vybrali naše najobľúbenejšie skladby, naštudované za tie roky, a je to celkom výzva, lebo koncert bude naozaj veľmi dlhý a zatiaľ sme niekdy nemali až takýto dlhý priestor, takže sa teším, ako to dopadne.
Aj my. Na záver tohto rozhovoru som si pripravil pre teba hru.
Hru. Uf.
Rada hrávaš hry?
Záleží aké, neviem.
Táto je veľmi náročná… Myslím, že nie až tak. Hrával som sa ju s mojimi deťmi na dlhých cestách. Dával som im na výber z dvoch vecí a oni si museli vybrať jednu. Je to veľmi jednoduché.
Bez udania dôvodu alebo…?
Práveže, potom to aj trochu okomentovali.
Dobre.
Tá hra mala pre mňa taký význam, že som sa dozvedel o svojich deťoch viac.
To je dobrý nápad.
Napríklad, dal som im, že zmrzlina alebo rezeň. Tak že zmrzlina, samozrejme, a potom diskusia, že keby jedli len zmrzlinu a tak ďalej. Takže to bolo celkom zaujímavé. Tvoja úloha je vybrať si jednu vec z dvoch. Väčšina z možností je taká, že „aj jedno, aj druhé“, ale taká možnosť nie je.
Pokúsim sa.
Takže len jedno z toho. Klasicistická sonáta alebo baroková suita.
No momentálne to cítim na barokovú suitu.
Bez komentára.
Bez komentára, to sa mení, to sa mení.
To sa mení, hej. Hudobná analýza alebo dejiny hudby?
Hudobná analýza. Určite.
Rozum alebo cit?
Tak ale, toto je najhoršia otázka. Hmm…
To sa tiež strieda, ale možno, aké máš teraz obdobie, čo ťa v umení alebo v hudbe viac priťahuje? Či štruktúra alebo výraz emócií.
Tak už po toľkom štúdiu asi je to rozum, ale bolo obdobie, kedy som hľadala viac ten cit. Tak to sa asi obráti zas niekedy.
Matematika alebo chémia?
Matematika. Príde mi bližšie k hudbe.
Koncert alebo individuálne štúdium, príprava?
Koncert.
Sólo alebo komorná hra? Človek by najradšej odpovedal jedno aj druhé, samozrejme, v rovnováhe, ale treba si vybrať.
Tak momentálne som odohrala sólový koncert a teším sa na komornú hru, takže…
Tak momentálne komorná hra.
… momentálne komorná hra.
O tomto sme trošku aj hovorili. Hutná, technicky efektná sadzba alebo jednoduchá meditatívna melódia?
Teraz potrebujem tú jednoduchú meditatívnu.
Systém, štruktúra alebo voľnosť?
Systém, štruktúra.
I keď si improvizovala na poslednom recitáli.
Áno, ale tak väčšinou som hrala systém, štruktúra.
Schumann alebo Ligeti?
Ligeti.
V rámci roku českej hudby aj výročí rôznych skladateľov – Smetana alebo Dvořák?
Smetanová – Smetana. (smiech).
Pedál alebo bez pedálu?
Pedál.
Legato alebo portamento?
Legato.
Forte alebo piano?
Piano.
Spejeme k tomu zvnútorneniu.
Áno, áno.
Výtvarné umenie alebo balet, alebo teda súčasný tanec?
Asi výtvarné umenie. Moja mamina je maliarka.
Nemáš na výber.
Takže mám k tomu asi bližší vzťah.
Tak k tomu ešte jedna otázka alebo výber. Socha alebo obraz?
Obraz.
Noc alebo deň?
Deň.
A ako som začal svojimi deťmi tým príkladom: tak zmrzlina alebo rezeň?
Zmrzlina.
Ty si ako moje deti.
Ja ale až tak zmrzlinu nevyhľadávam, teda mám ju možno tak desaťkrát do roka, ale rezeň neznášam, takže…
Takže nemáš na výber, tak zoberieš na milosť zmrzlinu.
Hej. Teraz sa vlastne vytvoril nejaký psychologický profil o mne. Mám pocit, že sa tie odpovede v podstate nepodobali.
To bol taký krycí manéver, že to je hra, ale to je vlastne vážny psychologický profil a už sa to nedá vziať späť.
Ajajaj.
Ale ako si hovorila pri viacerých odpovediach, že to je teraz, zajtra to bude zase inak.
Áno, tak presne, to sú také otázky, také odpovede.
Ďakujem. To sa dá pochopiť všelijako.
Ale výborné boli, výborné.
Ďakujem. Pripomínam, že sme sa rozprávali s Kristínou Smetanovou. Ďakujem, že si prišla aj za…
Ďakujem za pozvanie. (smiech)
… tvoje veľmi zaujímavé rozprávania… aj veselé.