Tomáš Boroš: “Ivan Šiller – klavirista, organizátor hudby a jej prezentácie, vedúci Ensemble Ricercata a ešte všeličo iné, k tomu sa dostaneme počas rozhovoru. Začal by som tým klavírom. Klaviristi sa zvyknú charakterizovať aj podľa období, na ktoré sa špecializujú a teba možno majú viacerí zaradeného – lebo my na Slovensku máme radi škatuľky – že si klavirista súčasnej hudby, čo je pravda, pretože máš za sebou veľké počiny v tejto oblasti. Keď si však spomeniem na dramaturgiu Ensemble Ricercata a cyklus koncertov, interpretoval si aj Schumanna, Brahmsa, nedávno tiež Koncert pre klavír a orchester d mol Johanna Sebastiana Bacha a možno aj mladších – ale klasikov – Ravela, Milhauda, Janáčka… Ako je to teda s tebou? Ako by si doplnil charakteristiku – Ivan Šiller je klavirista, ktorý sa zameriava na…?”
Ivan Šiller: “Na dobrú hudbu – na pre mňa dobrú a zaujímavú hudbu a v každom období života je to trošku niečo iné. Je tam ten jednotiaci prvok hudby 20. – 21. storočia, ale posledné štyri až päť rokov rád vytváram mosty medzi starou a súčasnou hudbou a to je aj spomínaný koncert Johanna Sebastiana Bacha, ktorý sme pekne premostili so skladbami Petra Zagara a Daniela Mateja. Dramaturgia bola veľmi ocenená aj publikom, lebo sme začali J. S. Bachom, potom boli dve piesne pre ženský zbor, violončelo a klavír P. Zagara a skončili sme koncertantnou skladbou D. Mateja pre sláčikový orchester, violončelo a preparovaný klavír. Bavia ma tieto presahy a hľadanie nejakej témy v koncerte bez ohľadu na to, o akú hudbu – historicky – ide.“
T. B: “Použil si pojem dramaturgia – to je, myslím, veľmi dôležitý pojem v tvojom hudobnom profile, pretože ty, ako klavirista, vypovedáš svojim hudobným nástrojom alebo hudbou, ktorú interpretuješ, ale vždy aj dramaturgiou. Veľmi šikovne vieš umiestniť nejakú skladbu alebo si vôbec určiť, ktorú ďalej naštuduješ. Ako vyzerá tvoje uvažovanie nad tým, do čoho sa pustiť?”
I. Š.: “Je to kontinuálny proces. V počítači mám poznámky, ku ktorým sa systematicky vraciam. Značím si už aj rok, kedy mi nejaká skladba alebo konkrétny program napadol. Tie ktoré sa systematicky vracajú majú potom prednosť pred nápadmi, ktoré sa objavia iba občas. Naozaj si dva-trikrát do mesiaca pozerám tieto dramaturgie a rozmýšľam nad tým, čo bude na ďalšom koncerte.“
T. B.: “Čiže máš nejaký zoznam potenciálnych skladieb, do ktorých by si sa rád pustil a raz prídu na rad?“
I. Š.: “Áno, mám dva zoznamy – jeden je s konkrétnymi skladbami a druhý s konkrétnymi dramaturgiami, ktoré potom obmieňam alebo varírujem, ale sú to dva zoznamy vedľa seba.“
T. B.: “To je dramaturgia – uvažuješ do čoho sa pustiť, ako zostaviť koncert a začneš dané skladby študovať. Potom, keď ich naštuduješ, je otázkou, ako ich odprezentovať druhým ľuďom a to je vlastne cesta koncertov alebo CD-čiek. Povedal by som, že je to zároveň dosť náročná manažérska výzva. Často máme predstavu, že manažérske myslenie a zručnosti idú akoby proti umeleckému a ty to vieš veľmi dobre v sebe snúbiť. Si týmto spôsobom nejako rozpoltený na manažéra a umelca alebo je to prirodzene zjednotená záležitosť?“
I. Š.: “U mňa je to prirodzene zjednotená záležitosť. Od začiatku, keď som sa rozhodol študovať hudbu, ma bavilo vymýšľať a organizovať projekty. Je pravda, že je to veľmi náročná činnosť – zorganizovať koncert, zohnať peniaze, urobiť kvalitné PR, ale som veľmi rád, že posledných 10 rokov mám kvalitný tím ľudí, či už v organizácii ISCM alebo InMusic, ktorí tieto veci vedia robiť veľmi dobre a baví ich to. Myslím, že človek to nie je schopný urobiť ani zvládnuť sám. Ani by ma to samého nebavilo. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí veria nahrávkam, koncertom a hudbe a pomáhajú mi organizovať, zháňať finančné prostriedky a vôbec zabezpečovať celý manažment. Teraz čítam Chopinove komentáre k jeho Prelúdiám – podobne Chopin alebo Johann Sebastian Bach sa museli starať o svoju hudbu, čiže môžeme povedať, že boli aktívnymi organizátormi. Chopin rozmýšľal napríklad aj nad tým, komu venuje akú skladbu a na pozadí toho samozrejme aj nad tým, kto ju od neho kúpi. Podobne veľmi dobrým príkladom je aj Stravinskij. Myslím, že aj u skladateľov veľkých mien to bola vždy prirodzená súčasť – museli sa mi o seba postarať.“
T. B.: “Keď sme pri tej téme manažovania tvojich koncertov alebo manažérskych zručností, myslím, že sú u teba veľmi dobre rozvinuté aj v mimohudobných kontextoch – napríklad máš sen v oblasti vzdelávania niečo inovovať, niečo priniesť a niečo zmeniť. Možno ešte predtým, než sa pustíme do tejto témy, k tým manažérskym zručnostiam – oni majú niekedy trochu nelichotivé konotácie, že zmanažovať si niečo vedia len “vychytralí” ľudia, ale vo svojom živote si, myslím, úplne očistil tento pojem. Je to pojem veľmi široký a dôležitý nie len pre umenie, ale aj pre náš život.“
I. Š.: “Ja vnímam manažment ako schopnosť lídra alebo manažéra veľmi dobre odhadnúť silné stránky členov svojho tímu – každý vie, čo a kedy má urobiť. Tým pádom vytvára kultúru prostredia, kde sa ľuďom spolu dobre tvorí a spolupracuje. Takto vnímam manažment, o to sa snažím a vtedy ma to baví – keď vidím, že ľudia okolo sú šťastní a baví ich to. Znamená to, že je to výsledok istých procesov – že viem, čo, kedy a za akú cenu mám urobiť – a že nás spája nejaká spoločná myšlienka, spoločný projekt. V tomto prípade je to music-making, čiže tvorenie hudby.“
T. B.: “Výsledkom tvojho umelecko-manažérskeho myslenia je aj tvoj sen učiteľského kolégia. Čo ti to napadlo – čo ti chýbalo alebo čo ťa k tomu vyprovokovalo?“
I. Š.: “Vyprovokovala ma k tomu osobná skúsenosť, ktorú sme mali spoločne na Pedagogickej fakulte, kde sme sedem rokov spolu vyučovali. Je to pozitívna motivácia skúsiť to iným spôsobom. Vieme z vlastnej skúsenosti aj podľa dať, ktoré máme k dispozícii, že študenti chcú byť učiteľmi a že nie je celkom pravda, že väčšina ľudí ide na pedagogickú fakultu pretože je to ľahká škola alebo že nechcú učiť. Nie, väčšina z nich chce učiť, ale strácajú ten záujem o učiteľstvo v druhom-treťom ročníku, pretože kurikulum je nekvalitné, je neaktuálne. Majú málo pedagogickej praxe a málo sprevádzajúcich učiteľov – ľudí, ktorý im ukážu ako učiť, akú správnu metodiku zvoliť na daný predmet. Preto sme sa v roku 2018, keď sme odišli z Pedagogickej fakulty, rozhodli, že skúsime založiť vlastnú školu alebo vlastnú fakultu, ktorá by reagovala na aktuálnej potreby učiteľov.“
T. B.: “Ako som ťa predstavoval tými prívlastkami ako klavirista, organizátor, manažér, tak by som mal dodať aj inovátor. Dostal si aj také ocenenie – sociálny inovátor, ale povedal by som, že to platí aj v hudbe a v umeleckých oblastiach. Súhlasíš, že môžeme prívlastok inovátor pridať k tvojmu menu?”
I. Š.: “Ja som sa veľmi potešil tomu, že som sa ocitol na mape sociálnych inovátorov nadácie Pontis, ale nie pre tú cenu samotnú, ale pre to, koľko ľudí z rôznych oblastí som tam stretol. Je mojím presvedčením, že na Slovensku žije veľmi veľa schopných ľudí z oblastí, o ktorých som ani nevedel že existujú – napríklad z vedy, z oblasti počítačov či medicíny a samozrejme aj z oblasti sociálnej práce a podobne. V našej krajine je taký obrovský potenciál, ale na čo trpíme, je nedostatok manažmentu alebo nedostatočná kultúra. To prostredie potrebujeme zmeniť – nastaviť kultúru fungovania najmä v štátnych organizáciách a na vysokých školách, čo sú veci, v ktorých sa pohybujem. Keď sa nám toto podarí zmeniť, myslím si, že môžeme byť veľmi pozitívne prekvapení, akých schopných ľudí máme. Pre mňa to stretnutie veľa znamenalo práve preto, že som spoznal veľa aktívnych ľudí ktorí to vo svojej oblasti myslia dobre – ktorí sa snažia, pracujú. V takom prostredí sa cítim dobre.”
T. B.: “Prečo učiteľské kolégium v spojitosti s klaviristom? Treba povedať, že dôležitou súčasťou tvojho myslenia, cítenia a osobnosti je aj ten pedagogický rozmer. Učil si – od malých deti až po vysokoškolákov – a aj keď teraz priamo neučíš, stále dbáš aj na tento rozmer. Robíš napríklad workshopy pre učiteľov alebo otvorené hodiny, pracuješ so študentmi a tak ďalej. Ako sme prešli rôznymi témami – klavír, dramaturgia učiteľské kolégium – pedagogika je tiež dôležitá hodnota v tvojom živote.”
I. Š.: “Určite. Ja sám som mal výborných pedagógov, mal som to šťastie a to je aj moja hlavná motivácia, prečo by sme radi založili učiteľské kolégium. Učitelia sú kľúčovým prvkom v našej krajine a na ich práci skutočne záleží osud našich detí a mladých ľudí. Momentálne pracujem v organizácii Superar, ktorá, okrem toho, že sleduje kvalitne hudobné vzdelávanie na školách, snaží sa vytvárať mosty medzi deťmi z minoritného a majoritného prostredia. Sme v Bratislave, ale máme učiteľov aj v Lozorne, vo Veľkom Krtíši či v Detve, kde sa nachádza rómska menšina a je tam výrazne zastúpená na základných školách. Úplne v priamom prenose môžem vidieť – keď sa hudobná výchova učí kvalitne – aké zázraky sa dejú v triedach a aké vzťahy medzi sebou deti budujú, pretože musia spolupracovať. Vytvárajú spolu hudbu – či už spievajú v zbore alebo hrajú na hudobných nástrojoch. To je pre mňa silná motivácia venovať sa pedagogike. Ďalším prvkom, ktorému sa venujeme v Superari je vývoj nových hudobných metodík – s Tomášom Borošom. Neviem, či si niekedy o ňom počul. Som veľmi rád, že môžeme spolupracovať práve v Superari pri tvorbe nových hudobných metodík, či už pre učiteľov alebo pre deti. Je to organizácia, v ktorej sa cítim veľmi dobre a kde sa práve spája to učiteľské a manažérske vo mne.”
T. B.: “Opýtam sa na tvoju priamu skúsenosť ako hudobného pedagóga a klaviristu – možno sa dostaneme k takej všeobecnejšej téme – čo je pre teba dôležité pri štúdiu hudby? Povedzme to takto – nie pri štúdiu klavíra, pretože to je prostriedok, ale všeobecne – čo je a čo vždy bolo pre teba dôležité v tvojom pedagogickom pôsobení odovzdať druhému človeku?”
I. Š.: “Ja by som odpovedal slovami dirigenta Kelibidače – ktorý, keď skúšal, prihovoril sa orchestru: “Vy všetci dobre viete, že veľa skúšam…” On tým bol známy, že mal aj desať skúšok na jeden koncert. “…nie je to tým, že by som rád veľa skúšal, ale tým, že nemám rád, keď hudobníci hrajú čo nie je v notách.” Keď si sa pýtal na to štúdium, tak práve notový záznam je pre mňa kľúčovou informáciou. Snažím sa pochopiť zámer skladateľa priamo cez notový materiál. Dosť veľký dôraz kladiem na rytmickú stránku skladieb. Ja rád cvičím s metronómom, pretože považujem rytmus za veľmi dôležitý, ale samozrejme nielen rytmus, ale celá informácia ktorá vychádza z nôt. Druhá informácia, ktorá sa ale často mení, je akustické prostredie, v ktorom sa hudba odohráva – či je to koncertná sála, kostol alebo trieda na základnej umeleckej škole. Všetky parametre sa musia prispôsobiť tomu akustickému prostrediu, čiže to je druhá výzva, s ktorou sa ako interpret veľmi často stretávam a musím sa vedieť veľmi rýchlo adaptovať. Je to taká dobrodružná cesta.”
T.B.: “To keď si pedagóg sám sebe. A keď sa to snažíš odovzdať druhému človeku ostávajú teda tie konštatovania, že práve toto sú dôležité veci?”
I. Š.: “Áno.”
T. B.: “A čo možno nejaké univerzálne posolstvo, ktorého si sa pridŕžal v kontakte s človekom, ktorého si učil napríklad klavír. Čo je dôležité mu odovzdať?”
I. Š.: “Ja som sa vždy snažil, keď som učil či už deti alebo študentov na vysokej škole, zaujať ich tou hudbou ktorú ja mám rád. Ja mám pocit, že ako pedagóg môžem byť schopný preniesť informáciu na študenta len v tej hudbe, ktorú mám bytostne rád. Samozrejme, že ako pedagóg musím byť schopný niečo povedať o každej hudbe, ale chcel som ich nadchnúť – to bol môj prvý postoj. “Pozrite sa – hudba je skvelá vec -poďme ju spolu počúvať, poďme ju spolu hrať, poďme ju spolu tvoriť.” Keď som mal 17 rokov a prišiel ten moment uvedomenia, že chcem byť klaviristom, bolo to práve preto, že ma hudba fascinovala. Fascinovalo ma, aká je pestrá, ako cez zvuky, ktoré počúvame, môžeme porozumieť niečomu o sebe samom a o tomto svete. Toto nadšenie sa práve cez pedagogiku, či už klavíra alebo workshopov, snažím preniesť aj na iných ľudí. Hudba je veľmi dôležitý prvok a vedieť ju aktívne počúvať, snažiť sa jej porozumieť a s niektorými aj aktívne vytvárať – hrať na nástroj alebo improvizovať – to považujem za dôležitú hodnotu. Ja som sa niečo naučil o sebe samom práve preto, že sa venujem hudbe a myslím si, že to do istej miery vie dospelý aj dieťa.
T. B.: “Ja len dodám že, Ivan Šiller vie o čom hovorí, lebo je docent – to je pedagogický titul. Môžeme sa na tom smiať, ale myslím, že to tiež patrí k tvojmu profilu, že si nedávno získal docentúru. Okrem toho, že blahoželám, sa spýtam možno aj na ten proces alebo hodnotu tohto titulu pre teba samého.”
I. Š.: “Ďakujem. Vážim si ten titul, pretože bol udelený nezávislou komisiou -len z videnia som poznal jedného-dvoch ľudí. Získal som ho na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Pri habilitačnej prednáške som sa snažil zdôvodniť, aký je prínos Súčasnej hudby – teda konkrétne hudby Johna Cagea a Charlesa Ivesa v hudobnej pedagogike – čím je zaujímavá a čím je prínosná. Práve hudba Johna Cagea, ktorá vyžaduje spolutvorbu interpreta a kde sa interpret stáva skladateľom – to je prvá dôležitá vec a druhá, že ho motivuje čítať netradičný spôsob notácie – je hudba, ktorá umožňuje pedagógovi a žiakovi stať sa partnermi. Tá hudba nie je presne notovaná – sú to skôr určite návody, ako ju má interpret uchopiť. Práve táto literatúra je tým v historickej bohatosti svetovej klavírnej literatúry výnimočná. Samozrejme, že to do istej miery platí aj o Beethovenovi alebo Mozartovi, ale tí ľudia, ktorí sa stretli s hudbou Johna Cagea, resp. s jeho zápisom, vedia, že tento zápis je o dosť iný a je otvorenejší. Umožňuje teda väčší dialóg a partnerstvo v hľadaní a myslím si že to je dôležitý prvok v pedagogike, pretože tá trochu trpí frontálnym vyučovaním. To znamená, že idem k niekomu študovať s očakávaním, že mi povie ako to je alebo ako sa to hrá – že on je ten človek, ktorý to vie. To samozrejme má v pedagogike svoje miesto, ale dnes vidím aj na svojich deťoch aj tým, že sa pedagogike venujem už viac ako 20 rokov, že ten pekný čas, ktorý teraz je, spočíva práve v hľadaní partnerstva medzi žiakom a učiteľom. To je to, čo ma baví aj keď robím workshopy pre deti, keď s nimi improvizujeme. Rozprávame sa aj s pedagógmi o tom, že môžeme byť partnermi a hľadať spolu. Preto ma pedagogika baví – je to spoločné hľadanie, či už s deťmi, študentmi alebo pedagógmi, ako by to mohlo byť, aké by sme mohli nájsť riešenie danej hudobnej situácie.”
T.B.: “Ďakujem ti za zaujímavé rozprávanie. Chcel som ťa ešte poprosiť o nejaké silné posolstvo na záver, ale myslím že toto záverečné vypovedanie o pedagogike, vzťahu učiteľ-žiak, o slobode a otváraní nových možností bolo veľmi silné. Naozaj sa netreba báť hudby – hudba síce nie je ľahká záležitosť ale zároveň je veľmi pekná a zaujímavá. Je možno práve toto tým posolstvom?”
I. Š.: “Áno, určite. Byť aktívny v hudbe, či už ako poslucháč, interpret alebo si o hudbe čítať, je hodnota, ktorá sa nedá nahradiť inou hodnotou.“
