V prípade Erika Satieho je to značne viac, než by sa nám na prvý pohľad zdalo. Jeho Trois morceaux en forme de poire (Tri kusy v tvare hrušky) sa stali východiskom projektu, ktorý už tri desaťročia dáva skladateľom priestor pohrávať sa s jednou kompozičnou myšlienkou. To, čo Satie napísal ako reakciu na Debussyho, sa postupne zmenilo na otvorenú platformu pre nové hudobné interpretácie, experimenty a osobné výpovede.
Projekt sa prvýkrát uvádzal v roku 1995 na bratislavskom festivale Večery novej hudby. Po tridsiatich rokoch sa k nemu vrátili klaviristi Ivan Šiller a Tomáš Boroš, ktorí ho predstavili v seneckej synagóge v novej podobe. Muzikológ Steven Moore Whiting poznamenal: „Základné skladby cyklu morceaux predstavujú každá osobitú syntézu rôznych Satieho štýlov.“ Táto rozmanitosť je pravdepodobne dôvod, prečo sa k Satieho hudbe dá stále vracať bez toho, aby to pôsobilo ako opakovanie už povedaného.
Program ponúkol široké spektrum kompozičných prístupov. James Tenney v Three Pages in the Shape of a Pear použil abstraktný hudobný jazyk, zatiaľ čo Marek Piaček v Shaky Pears Remix priniesol energický, miestami rapsodický charakter. Tomáš Boroš v Morceaux – Formes – Poires nadviazal na Satieho harmonické myslenie a Miroslav Pudlák v Erixations hral so slovnou hračkou, ktorá spája jeho meno so známymi Vexations. Táto rozmanitosť bola jednou z najväčších predností večera. Od minimalistických štruktúr a práce s intervalmi a akordmi po rytmické experimenty a výrazne performatívne koncepcie ukázali, že spoločný motív nemusí znamenať očakávateľný hudobný jazyk.
Zaujímavým momentom bola Seconda Prima od Davida Dramma. Ivan Šiller v nej hral na imaginárnom klavíri, otočený chrbtom k spoluhráčovi, pričom ich synchronizáciu zabezpečoval metronóm. Jednoduché riešenie humorne a presne vystihlo hravú a mierne absurdnú estetiku projektu. Odlišný typ autorskej výpovede priniesla skladba Daniela Mateja I Tried Them and They Were All Rotten, ktorá pôsobila skôr ako výrazné umelecké stanovisko než ako tradičná klavírna kompozícia. Vo svetovej premiére zaznela aj skladba Petra Horu Název zatím nemá, čím sa do už tak širokého spektra prístupov pridala ďalšia experimentálna perspektíva.

Interpreti, samozrejme, tvorili hlavný dojem. Ivan Šiller a Tomáš Boroš hrali ako skvelá dvojica. Najviac to bolo počuť v štvorručných pasážach. Ich hra bola takmer bez chýb, bez zbytočného zdôrazňovania techniky alebo súťaženia. Poslucháčom sugestívne dokazovali, že spolu hrajú roky a ich hudba beží na jednej vlne. Nielenže boli presní, ale komunikovali prirodzene, čo skladbám dodalo ľahkosť.
Priestor seneckej synagógy si zaslúži zvláštnu pozornosť. Akustika tam bola ideálna pre program. Klavír znel prirodzene a plne, aj v najhutnejších štvorručných pasážach zostala hudobná informácia jasná. Blízkosť nástroja k poslucháčom odhalila jemné detaily a dobrý klavír dal interpretom priestor pre dynamiku a farby. V takom priestorečnejšie sledovať. Hranice medzi dielami sa rozplývali a poslucháč strácal prehľad. Nápad na jeden veľký hudobný celok je zaujímavý, ale vyžaduje od publika veľkú pozornosť.
Projekt … morceaux en forme de poire ukázal, že Satieho odkaz nie je viazaný len na historický kontext ani na pár známych klavírnych skladieb. Satieho odkaz môže byť otvorenou výzvou pre súčasných skladateľov. Súčasní skladatelia z neho čerpajú rôzne nápady. Hruška po tridsiatich rokoch stále mení svoj tvar. Práve táto nejasnosť je jej najväčšou výhodou – nikto nevie, ako má hruška vyzerať.
Erik Chamaj




