19. 5. 2025 – BRATISLAVA, Koncertná sieň Dvorana
Študentský festival Orfeus, pokračujúc vo svojom zámere poskytovať hlas mladej slovenskej tvorbe, vstúpil do 24. ročníka poctou Vladimírovi Bokesovi (1946–2024) – pedagógovi VŠMU a významnému predstaviteľovi slovenskej hudobnej avantgardy. Druhý koncert s názvom Orfeus Chamber ukázal rôznorodosť prístupov novej skladateľskej generácie k hľadaniu presvedčivého výrazu súčasnej hudby.
V úvode večera Zuzana Zamborská s nadšením interpretovala Bokesove klavírne diela – iskrivých 5 Etúd preniknutých príznačným humorom, lyrická Romanca, op. 35, i Malá suita, v ktorej detský svet ožíval energiou zvukových farieb. V Sláčikovom kvartete č. 2 Mateja Ricottiho zaujala rytmická komplementarita a prepracovaná štruktúra s kontrastujúcimi harmonickými plochami. Zo zostavy kvarteta vynikla najmä violončelistka Barbora Klapalová podmanivou kvalitou tónu. Zdatná klaviristka Elisabeth Lesan vyťažila z modálnych harmónií v 2 etudách, op. 30 Ľuboša Gabča maximum. V interpretácii jeho Fantázie Divinum mysterium, op. 28, predviedli huslista Miroslav Mačuha a klavirista Jozef Kovalčík technické dispozície, bezproblémovú súhru i umeleckú vyváženosť.
Druhý blok skladieb otvorila trojčasťová SONATA – Homenaje a F. M. Torroba, op. 2 Benjamína Magu, vzdávajúca poctu španielskemu skladateľovi 20. storočia, ktorý obohatil moderný gitarový repertoár. Vydarená kombinácia gitary a violončela v podaní Adama Svitača a Ken-Wassima Ubukatu priniesla prekvapivo prirodzené súznenie medzi temperamentom španielskej hudby a klasicko-romantickým gestom. Viktória Kürthyová spracovala v cykle Ecce, Homo! tému ľudského bytia od detstva po posmrtný život. Napriek ambicióznemu konceptu pôsobil hudobný materiál miestami prvoplánovo – detstvo s hravými folklórnymi motívmi, mladosť ako chaos v disonanciách, dospelosť v podobe závažnej kantilény. Osviežujúco však pôsobila zostava sláčikového kvinteta a kompozičná i interpretačná práca s päťhlasou štruktúrou. Introspektívne diela Stanislava Plyaku (But between thousands and thousands a Unconsciously written) ponúkli meditatívne bádanie vo zvukovom svete s jemnou dynamikou a výrazovými nuansami. Druhá skladba, náročná na interpretačné porozumenie, vynikla expresivitou pod vedením exaktnej dirigentky Táne Hrdinky.
Po krátkej prestávke publikum čakal ešte trojčasťový Gitarový koncert, op. 61 Terezy Jaďuďovej a zborovo-orchestrálna úprava duchovnej piesne Ave Maria z pera Ervina Romana Fulmeka. Prvá menovaná skladba bola pokusom o odvážnu syntézu hudobných vplyvov – španielskych idiómov, sentimentálnej lyriky v štýle filmovej hudby a stredovekej tanečnosti. Limity tohto zaujímavého konceptu sa ukázali v neorganických štýlových prechodoch, narúšajúcich plynulosť diela. V najvydarenejšej záverečnej časti výrazná inštrumentácia miestami prekrývala sólový part gitary. Etablovaný sólista Adam Svitač predviedol technicky istý výkon s precíteným výrazom. Orchester však na gestá dirigenta Mariána Lejavu reagoval veľmi neisto – najmä v dychovej sekcii sa vyskytli počuteľné intonačné i rytmické nezrovnalosti. V záverečnej skladbe zaujali spevácke výkony Viktórie Barošovej a Tatiany Semeniuk, ktorých hlasy tvorili kompaktné a vkusne citovo zafarbené dueto. Šarmantný ženský vokálny ansámbel sa kvôli prehnanému ozvučeniu orchestra miestami strácal vo zvukovom spektre – podobne ako gitara, umiestnená pred orchestrom.
Dve záverečné diela, žiaľ, doplatili na nešťastné dramaturgické i časové rozvrhnutie podujatia. Koncert, končiaci v pokročilej večernej hodine, pôsobil ako celok predimenzovane – množstvo rozsiahlych foriem v jednej programovej línii sťažovalo sústredené vnímanie. Hoci bol zámer poskytnúť priestor čo najväčšiemu počtu autorov pochopiteľný i chvályhodný, v budúcich ročníkoch by menej mohlo byť viac.
Aneta FICKOVÁ
