V utorok 19. novembra 2024 sa uskutočnil v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach klavírny recitál Ivana Šillera. Zazneli 3 Bagately Op.1 od Valentina Silvestrova a kompletné Prelúdia Op.28 od Fryderyka Chopina.
Pri doterajších stretnutiach s interpretáciou – sólistickou, či komornou – Ivana Šillera som sa stretával často s novými, alebo pre mňa aj neznámymi dielami a menami autorov, zaujala ma „novosť“ hudobného zážitku. Kvalitná interpretácia bola akási samozrejmá pridaná hodnota.
Po vypočutí koncertu v „Löfflérke“ som veľa premýšľal o oboch dielach, ktoré zazneli. Dôvodom môjho premýšľania však neboli samotné diela, ale práve ich interpretácia.
Z diel Valentina Silvestrova som si doposiaľ našiel cestu iba ku sláčikovému kvartetu č.1. Bagately v interpretácii Ivana Šillera si ma okamžite získali. Neskôr po koncerte som si ich našiel v streamovacej spoločnosti, znova počúval od rôznych interpretov a bolo po nadšení… Viem, že to nie je z dôvodu nízkej kvality zvuku… Spomenul som si aj na poznámku Dušana Martinčeka o dielach niektorých autorov tzv. „sovietského postmodernizmu“ (Pärt, Kančeli) a to že pri nich je dôležitý najmä prvý kontakt, opakovaný posluch prináša rozpaky a rozčarovanie. Uvedomil som si znova banálnu pravdu, že hodnota interpretácie, aj v zmysle dramaturgického kontextu je často fundamentom poslucháčskeho prijatia. Silvestrovove Bagately majú v sebe čosi „Satie-ovské“ , zvládne ich zahrať ktokoľvek, ale ožili pre mňa iba v rukách Ivana Šillera.
Pri úvahách o interpretácii Chopinových Prelúdií som si uvedomil ako tieto skladby (rovnako aj etudy) priemerní a podpriemerní klavíristi ( zväčša najmä tí, ktorí mentálne „skončili pri Chopinovi) zabúdajú – povedané slovami Roberta Schumanna – cvičiť a hrať tak, akoby im načúval majster. Zo Chopinovho diela si učinili bezduché kondičné cvičenia (sám som s hanbou zistil, že som trochu súčasťou tohto davu…) Chopinove Prelúdia op. 28 sú dielom, ktoré vo svojom kaleidoskope fakturálnych kontrastov, nálad, mnohorakých, často mimoriadne náročných technických riešení, kontrastných na relatívne malých plochách, prinášajú i časti, ktoré významne kreovali vývoj harmónie. Ako o „dobovo poučenej“ sa doposiaľ hovorievalo o interpretácii „starej hudby“, teda hudby po Mozarta. Verím, že ku „dobovej poučenosti“ patrí poučenosť o mentálnej výbave dobového poslucháča. Nefungujú tu už asi tie Eco-vské dichotomie ako modelový verzus empirický… Šiller na Bösendorferi s mohutným, hrejivým basovým registrom tvorí hudbu s predstavou poslucháča nezaťaženého poznaním Chopinovho diela, prekvapeného harmonickou novosťou Prelúdia a mol, éterickosťou Prelúdia D dur, či naliehavosťou Prelúdia d mol. Akoby v sále sedeli vzdelaní, hudbu milujúci ľudia, nepoznajúci tieto diela, alebo poviem to inak, hrá Chopina rovnako ako by hral nové dielo, s prirodzeným sebavedomím a noblesou klaviristu, ktorý veru neskončil pri Chopinovi.
Juraj Vajó
