Vitajte pri sledovaní podkastu ISCM. Dnes je tu so mnou Ivan Šiller. Vitaj.
Ahoj.
Tieto podkasty zameriavame na klavír. Rozprávame sa s klaviristkami, klaviristami naozaj o všeličom, ale primárne o hudbe a o klavíri. Keby sa ťa niekto opýtal, že čo je na tom klavíri také zaujímavé a príťažlivé, čo by si mu odpovedal?
Všetko. Od zvuku klavíra, ktorý je veľmi pestrý, kontrastný. Od mechaniky, fascinujúci svet strún, kladiviek, dusítok, ozvučnej dosky až po naozaj ten fyzický dotyk s nástrojom. Hej, že vlastne niečo človek počuje a potom to prenesie cez svoje telo, cez prsty a vydá zvuk. No, a samotný fakt, že každý nástroj je iný. Každý nástroj, hoci sa stále bavíme o klavíri, znie ináč v inej sále. Hej, ten istý nástroj by znel ináč v Žiline v ŠKO alebo v Košickej filharmónii, alebo v Slovenskej filharmónii, čiže tá práca so zvukom.
Je tam aj niečo menej príťažlivé, čoho tam máš povedzme niekedy plné zuby v súvislosti s klavírom?
Áno, no to sú práve tie mechanické záležitosti. My klaviristi veľmi cítime, keď klavír nie je v poriadku, keď nie je dobre naladený alebo dusítka sa nevracajú tak, ako sa majú, keď pedál vŕzga alebo poprípade nefunguje ľavý pedál. Ale to sú veci, s ktorými sa úplne bežne stretávame, čiže práve ten, ako som povedal, bohatý svet mechaniky je častokrát aj teda problém, ktorý mne vadí.
Keď si hovoril o práci so zvukom, tak u klaviristov je to naozaj špecifické v tom, že nemá ten svoj nástroj dôverne známy, možno má vo svojej cvičebni alebo doma, ale na koncertoch je odkázaný vždy na iný nástroj. Máš ty nejakú stratégiu, keď sa blížiš k novému Steinwayu alebo k nástroju, na ktorom si nikdy nehral alebo dlho nehral, ako sa zoznamujete, spoznávate?
Ja rád, ak je ten časový priestor, tak si rád repertoár, ktorý budem hrať v sále, zahrám pomaly, v pomalom tempe. Aby som si nástroj doslova ohmatal, klaviatúru aj akustiku, ako veľmi napríklad budem používať pedál alebo ho nebudem používať. Čiže mám rád v pomalom tempe si prehrať tak nie celý program koncertný, ale jeho významnú časť, no a potom záleží, koľko času je pred tým koncertom. Si to zahrám, niektoré pasáže aj v tempe, aby som mal vtedy reálnu predstavu. Ale je to skôr také ohmatanie si priestoru cez pomalé hranie.
Býva to také priateľské spoznávanie alebo niekedy ťa chytí aj panika, že musím prerobiť niektoré miesta alebo inak uvažovať a nehovorím len o zlých nástrojoch, ale je to aj v prípade veľmi kvalitných nástrojov, že človek si uvedomí, že musí inak komunikovať s konkrétnym typom nástroja.
To nechávam na samotný koncert. Ja už na generálke…
Nemeníš zásadne.
Tento racionálny proces sa vo mne neodohráva. Neviem si naňho spomenúť, už to potom nechávam na reálny čas.
Nemáš také, že niektoré háklivé veci, kde chceš naozaj určitú farbu, že či to dá tento tvoj spoluhráč?
Tak, áno, to práve funguje s prácou s pedálmi, s pedálom, hej. A tá sa mení, tá sa pri každej akustike mení doslova alebo teda napríklad s tým, ako veľmi použijem legato alebo naopak odľahčím niektoré rýchlejšie pasáže, pretože je tam bohatšia akustika, dlhší dozvuk a podobne, ale deje sa to naozaj v ako keby reálnom čase u mňa.
Rôzne typy nástroja majú určité charakteristické znaky. Samozrejme, nástroj od nástroja sa líši ešte aj v rovnakej značke, ale keby sme to nejako tak zovšeobecnili, Steinway, Fazioli, Bösendorfer, Yamaha. Máš obľúbenú značku, ktorá ťa nezvykne sklamať?
Ktorákoľvek značka z týchto, čo si vymenoval, je príjemná, žiaľ, nemáme na Slovensku.
Ak je to kvalitný veľký nástroj, tak poteší.
Presne, ak je to kvalitný veľký nástroj aj kvalitná veľká Yamaha je výborný nástroj, ale u Steinwaya mám rád práve jeho vyrovnanosť. Vlastne vo všetkých oktávach je ten zvuk veľmi vyrovnaný a veľmi kvalitný. Bösendorfer má naopak výrazne krásne basy. U Steinwaya je to možno viacej soprán. A u Fazioliho mám rád tú zvonivú, taký až zvonivý zvuk v dvojčiarkovanej, trojčiarkovanej oktáve, čiže taký prieraznejší tón. Veľmi príjemné tiež. Čiže…
Zdá sa, že klavír máš vo všeobecnosti rád.
Mám, áno. (smiech)
A vidno to na tom, na tvojich nahrávkach, koncertoch, na tebe ako interpretovi, ale aj ako organizátorovi. Napríklad vymyslel si festival Piano Days, ktorý je primárne o klavíri. Prečo si prišiel k rozhodnutiu zorganizovať takýto festival?
Zažil som niekoľko klavírnych festivalov vo svete. Napríklad aj v belgickom meste Gent, kde som študoval a veľmi ma ten formát oslovil. Tam to prebiehalo formou týždenného festivalu. Raz za deň bol koncert. A touto myšlienkou som žil teda už veľmi dlho a paradoxne počas covidu, keď koncertné sály stíchli, vlastne mnohé orchestre nemohli hrať a aj tie stabilné koncertné sezóny sa nediali v takom režime. Prešli sme viacej do online priestoru, tak tam nás napadlo, že to je dobrý čas, keďže sa málo vecí deje a je to jeden interpret, poprípade jeden kameraman, čiže spĺňali sme tie covidové kritériá, kedy sa mohla diať hudba, práve formou sólového klavírneho recitálu. No a druhý dôvod je vyslovene taký, že mám pocit, že je ho málo. Že je málo klavírnych recitálov a niektoré naše koncertné sály – Slovenská filharmónia, Košická filharmónia, ŠKO Žilina majú výborné nástroje, ale v podstate veľmi málo využívané na sólový klavír alebo sólový recitál. Je tam častokrát obava organizátorov, či tam prídu ľudia v dostatočnom počte. Ale my máme zatiaľ len dobré skúsenosti aj napríklad práve v Žiline, kde v prvý ročník síce bola menšia účasť, ale druhý ročník si už ľudia zvykli a prišli a bola výborná atmosféra v sále. Ale ešte sa nám nedarí povzbudiť Košickú filharmóniu, aby tiež mala takýto cyklus, ale je to škoda, lebo ten nástroj je nevyužitý a je to kráľovský nástroj.
Piano Days má benefit pre teba aj ako poslucháča a návštevníka tých koncertov, pretože si na tomto festivale aj hral ako interpret, si organizátor, čiže máš plnú hlavu týchto vecí, ale zvykneš ako riaditeľ festivalu, môžeme povedať, vždy byť prítomný na koncertoch, čo sa klaviristom málokedy podarí ísť na koncert. Aké máš z toho zážitky, že sa ocitneš v hľadisku?
Arthur Rubinstein dokonca hovoril, že neradí klaviristom, aby chodili na iné klavírne recitály.
Tak ty to riskuješ pravidelne.
Je to náročné, musím povedať, pretože vidím kvality ostatných hráčov, hej, že máme na Slovensku proste výborných klaviristov a klaviristky. A tak jedna je tá bázeň – ma chytí, že fúha, najradšej by som išiel hneď cvičiť. Lebo aby som udržal tempo, hej, s ostatnými. Ale, samozrejme, veľmi rád počúvam aj ostatných klaviristov. Vždy sa niečo naučím, vždy sa niečo dozviem, spoznám nový repertoár. V poslednom ročníku sme mali Daana Vandewalleho s výbornou dramaturgiou, ale aj naši slovenskí interpreti dokážu vymyslieť veľmi pekné a zaujímavé dramaturgie. Takže beriem to aj ako vzdelávací rozmer pre samého seba.
A ešte máš aj zadarmo vstup.
Áno, mám zadarmo vstup. (smiech)
V týchto podkastoch som mal aj klaviristky Júliu Stahl Novosedlíkovú a Kristínu Smetanovú a ony sú výborné sólistky, ale hrávajú spolu štvorručne, tak sme uvažovali o štvorručnej hre. Aké výzvy prináša, aké výhody. Ty si tiež niekedy zvykneš zahrať štvorručne. Napríklad mám tú česť, že aj so mnou.
Napríklad s tebou.
A zaujímavé, že sme sa dostali aj k téme, že čo nám hráčom tak trochu lezie na nervy na štvorručnej hre, tak my ju máme vo všeobecnosti veľmi radi. Myslím si, že hovorím za oboch.
Áno.
Ale predsa len, že sú tam tie výzvy. Ako to vnímaš ty, túto tému.
Výzvy, ak si pamätáš, okrem toho, že hrávam posledné roky s tebou, hrával som dlhé roky s Andreou Bálešovou a práve sa mi páčilo, že posledné dva roky sme uvažovali veľmi o sedení, že ten druhý hráč vlastne sedí troška šikmejšie aj vznikne priestor v strede medzi nimi, kde už si tak nebúchajú lakťami kolo seba. Tak to bol výrazný posun v hre, kde tá fyzická stránka zrazu bola príjemnejšia. To je prvá vec a druhá vec, presne, pri štvorručnej hre a na našich koncertoch posledné roky si užívame aj ten improvizačný moment, že sme hrali veľa Lea Smita, jeho Divertimento pre štvorručný klavír,…
Kde by sa nemalo veľa improvizovať.
… kde by sa nemalo veľmi improvizovať, ale, myslím, improvizácia v zmysle nápadu momentálneho, keď máme niečo už dobre naštudované, ako napríklad, túto skladbu sme naštudovali, nahrali.
Áno, to je veľmi pekná výhoda, pekný postreh, že vlastne tá inšpirácia je vždy pri sólistovi, že tvorí aj priamo, ale takto sa môže inšpirovať ešte zvukom toho druhého.
Presne navzájom sa môžeš inšpirovať, práve pri skladbách, ktoré dobre poznáme, že ktoré máme obohraté, tak to isté sme zažili pri Ravelovi – Moja matka hus, čiže pre toto mám rád štvorručnú hru, pretože je tam tá vzájomná inšpirácia, ale aj moment prekvapenia.
V týchto podkastoch hráme takú hru. Dávam – aj ty, keď si v role moderátora, aj ja – našim hosťom dávame na výber z dvoch možností a tá hra je zaujímavá vtedy, keď si vyberieš naozaj len jednu, lebo úplne pohodlné je povedať, že obe možnosti, ale musíš si vybrať len jednu. Samozrejme, že to odráža možno len momentálne tvoje nastavenie alebo toto obdobie, že by si odpovedal inak zajtra, ale tak uvidíme, hra je hra. Dúfam, že si užijeme aj nejakú zábavu.
Presne.
Takže vyberaj z dvoch.
Dobre.
Klasicistická sonáta alebo baroková suita?
Klasicistická sonáta.
Fakt? Ty miluješ barok aj Bacha hrávaš.
Áno, áno.
Ale suita, či?
Ale teraz práve tá sonáta, týmže som sa ňou dlho nezaoberal, tak teraz prišiel.
Hudobná analýza alebo dejiny hudby?
Momentálne sú to dejiny hudby.
Samé prekvapenia. Aj u tých ostatných. Vždy si tak tipnem, že určite dá toto a dávate všetci iné.
Lebo som sa práve začal venovať čembalu a spoznávam nádhernú hudbu Kuprena, Williama Byrda, učím sa generál bas. Čítam fantastickú knižku o Bachovi od Johna Eliota Gardinera. Čiže som tak v tých dejinách teraz ponorený.
To sa teším, že si to spomenul, lebo toto je veľmi dôležitá tvoja aktuálna súčasť, že študuješ čembalo a teda starú hudbu, môžeme povedať. A rozum alebo cit?
Rozum.
Matematika alebo chémia?
Matematika.
Koncert alebo individuálne hľadanie, štúdium, príprava?
Teraz je to individuálne štúdium.
Sólo alebo komorná hra?
Sólo.
Hutná, technicky efektívna sadzba alebo jednohlasná meditatívna melódia.
Ja som už tých meditatívnych teda pohral. (smiech)
Zase odpovie inak, ako som si myslel.
Takže opäť sa vraciam k hutnej sadzbe.
Systém, štruktúra alebo voľnosť?
Systém, štruktúra.
Celé zle.
Tak generál bas, vieš, ako generál bas.
Presný zápis alebo otvorený zápis?
Presný zápis?
Schumann alebo Ligeti? Schumann, predpokladám. Keďže je to všetko teraz naopak.
Nie, Ligeti.
Toto ostáva.
Hej, Ligeti ostáva.
Smetana alebo Dvořák?
Musím povedať pravdu, že ja vlastne ich hudbu veľmi málo poznám aj Smetanu, aj Dvořáka, ale tak keby som mal vybrať jedno, tak Smetana.
Pedál alebo hra bez pedálu?
Pedál.
Legato alebo portamento?
Jaj, ťažké.
No, keďže čembalo, tak predpokladám, že portamento.
No, hej, teraz je to tak.
Forte alebo piano? Forte lebo, predpokladám, že piano meditatívne…, ale ako si povedal, toho už máš dosť. Takže teraz to bude forte.
Zahrať forte momentálne, pekné, mäkké forte je pre mňa výzva.
Výtvarné umenie alebo tanec?
Výtvarné umenie.
Socha alebo obraz?
Obraz.
Noc alebo deň?
Deň.
Ak teda považuješ za deň tretiu alebo štvrtú hodinu, kedy ty začínaš štartovať.
Áno, to už začína deň vtedy.
Tak to už je akože deň, okej, dobre, i keď ešte nesvitlo.
Ale už je deň.
Zmrzlina alebo rezeň?
Rezeň, jednoznačne rezeň.
Nemáš rád sladké?
Mám, ale až po tom rezni.
Aha, takže najprv začneme rezňom. To bol Ivan Šiller klavirista, organizátor festivalov a organizátor všeličoho možného aj v oblasti vzdelávania. Ďakujem, že si prijal pozvanie.
Ďakujem.
A že si so mnou vydržal urobiť tento zaujímavý rozhovor.
Bolo to ako vždy vtipné.
Ďakujem.
