Je pre nás veľkou cťou, že naše pozvanie do videopodcastu prijal Mikuláš Jelinek. Pôsobil v slovenskej i nemeckej hudobnej kultúre v 2. polovici 20. storočia ako huslista, orchestrálny hráč i ako významný pedagóg husľovej hry a organizátor hudobného života. V našom podcaste sa zhováral s Jurajom Tomkom.
Rozhovor s Mikulášom Jelínkom
Juraj Tomka: Príjemný večer, vitajte pri rozhovore s významným slovenským huslistom a pedagógom Mikulášom Jelínkom. Som veľmi rád, že môžem viesť tento rozhovor práve s tebou. Spája nás láska k hudbe a k husliam, ale aj viacero osobných súvislostí. Naše rodiny napríklad nepriamo spojil aj Tomáš Baťa – moji rodičia pochádzajú z Partizánskeho, niekdajších Baťovian, a tvoji rodičia tiež pracovali u Baťu v Kežmarku.
Veľmi si vážim, že sme sa pred rokmi spoznali, keď si chodieval na koncerty Albrechtiny, a že som mal možnosť čítať aj tvoje knihy. Divákov by som rád upozornil najmä na publikácie Cesty k sebe samému a O hudobnej pedagogike – úvahy huslistu učiteľa. V tej druhej sa nachádza aj náš starší rozhovor. Som rád, že dnes môžeme nadviazať a vrátiť sa k témam, ktoré zaujímajú hudobníkov aj širšiu verejnosť.
Začal by som tvojimi začiatkami v Bratislave po príchode z Brna, keď si študoval hudobnú teóriu u Eugena Suchoňa. Ako si na tieto časy spomínaš?
Mikuláš Jelínek: Ďakujem ti za pekné slová. Teší ma, že sa môžem prihovoriť nielen hudobníkom, ale aj mladým ľuďom, ktorí sa hudbe venujú ako hráči, pedagógovia, komorní hudobníci či orchestrálni hráči.
Je dôležité, aby sme si vymieňali skúsenosti o tom, ako má hudobník žiť a pracovať, aby bol spokojný on sám aj tí, ktorým hudba patrí – teda poslucháči. Aj vo svojej knihe o pedagogike som sa často zaoberal problémami, s ktorými sa stretáva každý učiteľ pri práci so žiakmi a študentmi. Som rád, že sa o tom môžeme rozprávať aj dnes.
Pokiaľ ide o moje začiatky: do osemnásteho roku života som nemal veľké šťastie na systematické vedenie. Chodil som síce do hudobnej školy v Kežmarku, ale neskôr sme sa s rodičmi presťahovali do Čiech v čase, keď boli vysoké školy zatvorené a možnosti štúdia veľmi obmedzené. Po maturite som preto prišiel do Bratislavy s tým, že tu budem hľadať cestu, ako naplno rozvinúť svoj hudobný život.
Už od detstva bolo zrejmé, že hudba bude mojou cestou. Ako dvanásťročný som mal prvý celovečerný koncert vo Vyšných Ružbachoch, takže nádej tam bola. V Bratislave som sa zoznámil s profesorom Eugenom Suchoňom, zahral som mu a on ma prijal veľmi priaznivo. Dal mi pevné základy hudobnej teórie a zároveň mi pomohol čo najskôr vstúpiť aj do praktického hudobného života. Vďaka tomu som sa dostal na konzervatórium a mohol som sa naplno stať hudobníkom na Slovensku.
JT: Kto bol tvojím prvým veľkým učiteľom huslí v Bratislave?
MJ: Dostal som sa k profesorovi, ktorý patril medzi najlepších pedagógov na konzervatóriu a neskôr aj na VŠMU. Na konzervatóriu som sa stal jeho žiakom a po niekoľkých rokoch som pokračoval ďalej už s výhľadom na vysokoškolské štúdium.
Dôležitým momentom však bola aj moja cesta do Budapešti. V roku 1946 som bol v Prahe na medzinárodnej súťaži a tam som sa zoznámil s významným maďarským huslistom a pedagógom Edem Zathureczkým. Počul ma hrať a opýtal sa ma, či by som nechcel študovať v Budapešti. Samozrejme, že som túto možnosť prijal. V roku 1947 som odišiel do Budapešti a bolo to pre mňa veľmi dôležité obdobie.
JT: Mal na teba v Budapešti výrazný vplyv ešte niekto okrem Edeho Zathureczkého?
MJ: Áno, veľmi významný bol pre mňa Leo Weiner, ktorý vyučoval komornú hru. U neho som získal hlbšie pochopenie pre štýl, spoluprácu a komorné myslenie. Naučil ma, že aj výborný sólista musí vedieť počúvať, reagovať, byť súčasťou celku – v komornej hudbe aj v orchestri. To je škola, ktorá hudobníka formuje nielen technicky, ale aj ľudsky.
JT: To je veľmi dôležité. Komorná hra totiž človeka neučí len spoločnému hraniu, ale aj spoločnému bytiu medzi hudobníkmi. Treba pripomenúť, že si pôsobil aj v kvartetách na Slovensku.
MJ: Áno, komorná hudba bola pre mňa vždy veľmi dôležitá. Hral som v rôznych zoskupeniach a neskôr som sa podieľal aj na vzniku Nového slovenského kvarteta. Bola to intenzívna skúsenosť, pretože kvarteto od hudobníka vyžaduje disciplínu, zodpovednosť aj vysokú mieru vzájomného rešpektu.
JT: Neskôr si sa však výrazne profiloval aj ako sólista.
MJ: Áno. Po absolvovaní konzervatória som začal pravidelnejšie účinkovať ako sólista. Najprv na Slovensku, neskôr aj v zahraničí. Veľmi dôležitá bola spolupráca s klaviristami. Spomínam si napríklad na Soňu Kresákovú, s ktorou som hrával viac rokov, a potom na Evu Martvoňovú Fischerovú, s ktorou sme si mimoriadne dobre porozumeli aj štýlovo. Spolu sme koncertovali aj v zahraničí – v Rusku, v ázijských krajinách, na Ukrajine a inde.
JT: A s orchestrom? Aký repertoár si si vyberal?
MJ: Po vzniku Slovenskej filharmónie som mal možnosť viackrát účinkovať ako jej sólista. Zaujímal ma repertoár, ktorý na Slovensku ešte nebol bežný. Hral som napríklad Chačaturjanov koncert, Šostakoviča, Bartókov druhý koncert, ale aj klasický repertoár – Brahmsa, Mozarta či Dvořáka.
JT: Zaujímavé je, že si sa venoval aj dielam vtedy žijúcich skladateľov. To dnes znie prirodzenejšie, ale vtedy to muselo byť priekopnícke.
MJ: Áno, bolo to priekopnícke a nebolo to jednoduché. Často som si tieto diela musel pripravovať sám, bez možnosti konzultovať ich s niekým, kto by ich dobre poznal. Na druhej strane sa mi to vyplatilo, pretože som sa vďaka tomu dostal aj do širšieho povedomia ako slovenský sólista.
JT: Potom však prišiel zlom a tvoj odchod z Československa.
MJ: Áno. V roku 1965 sa môj život zásadne zmenil. Z politických dôvodov som sa dostal do situácie, keď som už nemohol ďalej slobodne pôsobiť. Mal som ísť do zahraničia pedagogicky pôsobiť, ale štátna bezpečnosť mi dala najavo, že to bude možné len za cenu spolupráce, ktorú som nemohol prijať. Ešte v ten večer sme sa s mojou prvou manželkou rozhodli, že odídeme. Cez Juhosláviu sme sa dostali na Západ a tým sa začala druhá etapa môjho života.
JT: A tá bola rovnako bohatá. Pôsobil si v Saarbrückene, v Štokholme a napokon v Kolíne nad Rýnom.
MJ: Začínal som v zahraničí prakticky nanovo. Mal som už vyše štyridsať rokov, rodinu a vedel som, že musím nájsť stabilitu. Skúsil som preto cestu orchestrálneho hráča a koncertného majstra. Najprv sa mi otvorila možnosť v Saarbrückene, neskôr v Štokholme, kde bol šéfom Sergiu Celibidache. Aj to boli veľmi silné skúsenosti.
Napokon som zakotvil v Kolíne nad Rýnom, kde som strávil dlhé roky – ako orchestrálny hráč aj pedagóg. Bol som tam spokojný, pretože som mohol koncertovať aj učiť.
JT: S tým súvisí aj téma nástrojov. Hral si na viacerých významných husliach. Menil sa s nástrojom aj spôsob tvojej hry?
MJ: Určite áno. Každý kvalitný nástroj si vyžaduje inú citlivosť. Najmä staré talianske husle sú veľmi citlivé a hráč musí vedieť, ako s nimi pracovať – nepretlačiť ich, nehrať na silu, ale viesť tón kultivovane a vo väčšej šírke. Veľmi dôležitý je aj sláčik. Ja som mal veľmi dobré francúzske sláčiky a tie mi umožňovali presnejšiu a kultivovanejšiu prácu s tónom. Nástroj človeka učí pokore – neprikazuješ mu, ale hľadáš s ním rovnováhu.
JT: V Kolíne si vyučoval dlhé roky na konzervatóriu. Pedagogika sa stala jednou z hlavných línií tvojho života.
MJ: Áno. V Kolíne som vyučoval približne dvadsať rokov a pedagogika sa pre mňa stala veľmi dôležitou. Učil som veľa študentov a táto práca ma nesmierne obohacovala. Učiteľ sa totiž neučí len od svojich pedagógov, ale aj od vlastných žiakov. Každý študent je iný a každý si vyžaduje iný prístup.
JT: Medzi tvojimi žiakmi nájdeme viacero významných osobností. A keď si sa po roku 1989 vrátil do Bratislavy, pokračoval si vo vedení komornej hry aj doktorandského štúdia na VŠMU. Keď si porovnáš svoje rôzne činnosti – sólistiku, komornú hru, orchestrálnu hru a pedagogiku – čo ti bolo najbližšie?
MJ: Najradšej som jednoducho hral na husliach. Nezáležalo na tom, či som cvičil etudu, hral v kvartete, v orchestri alebo ako sólista. Keď som mal husle v rukách, vedel som, že to je môj život. Tak to bolo od detstva až do vysokého veku, pokiaľ mi to zdravie dovolilo.
JT: Významné bolo aj tvoje pôsobenie v ESTA – European String Teachers Association.
MJ: Áno, ESTA bola pre mňa veľmi dôležitá. Odkedy som odišiel na Západ, začal som sa intenzívnejšie venovať nielen pedagogike, ale aj širšiemu odbornému a organizačnému životu. V ESTA som pôsobil od sedemdesiatych rokov a neskôr som sa stal aj členom vedenia počas prezidentstva Yehudiho Menuhina. Mal som príležitosť prednášať na mnohých kongresoch a stretávať pedagógov z celej Európy.
Keď som sa potom mohol vrátiť domov, chcel som tieto skúsenosti preniesť aj na Slovensko. Dodnes verím, že tu možno vybudovať silné a rešpektované pedagogické prostredie, ktoré bude priťahovať aj študentov zo zahraničia.
JT: Som rád, že môžem byť aj ja pokračovateľom tvojho dedičstva a myšlienok. Na záver sa ešte opýtam na Danku Varinskú. Ako sa začala vaša spolupráca?
MJ: Po návrate na Slovensko som sa stretol s viacerými starými priateľmi z hudobného života. Keď sa ukázalo, že by som mohol znovu koncertovať, povedal som, že potrebujem partnerku pri klavíri. Odporučili mi Danku Varinskú. Dohodli sme sa, že si najprv spolu zahráme a uvidíme, či si budeme rozumieť. Skúsili sme Brahmsovu tretiu sonátu d mol a hneď sme cítili, že hudobné porozumenie tam je. Tak sa začala naša spolupráca – a napokon aj spoločný život.
JT: A tento rok oslávite dvadsiate piate výročie manželstva, takže gratulujem. Na záver by som sa ťa chcel spýtať: čo by si odkázal mladým študentom hudby?
MJ: Aby si zachovali lásku k hudbe, ale aby nezostali len pri snoch. Mať hudbu rád nestačí – treba ju aj poctivo žiť a realizovať. Naše povolanie je ťažké. Bez každodennej práce, bez trpezlivosti, bez neustálej snahy objavovať nové veci sa nedá robiť poctivo.
Zároveň by mali mať pochopenie pre ľudí okolo seba a vážiť si slobodu, v ktorej dnes môžu študovať, cestovať, stretávať sa s inými pedagógmi a rozvíjať sa. To nie je samozrejmosť. A ak majú nejaký cieľ, musia ho aj naozaj uskutočniť.
JT: To je krásne posolstvo na záver. Ďakujem ti za rozhovor, za tvoju prítomnosť aj za všetko, čo si odovzdal generáciám hudobníkov. Verím, že tvoj odkaz bude inšpirovať ďalších študentov a pedagógov. A keďže tento rok osláviš sté narodeniny, želám ti veľa zdravia, pokoja, radosti a vďačnosti za všetko, čo si v živote dokázal.
MJ: S pomocou Božou. Ďakujem ti a prajem všetko dobré.
JT: Ďakujem.
