Vitajte pri sledovaní podkastu ISCM. Júlia Stahl Novosedlíková naša výrazná klaviristka je tu s nami dnes. Vitaj, ďakujem, že si prišla.
Ďakujem za pozvanie.
Chcel som začať hneď klavírom a tvojím vzťahom k tomuto nástroju a cvičením a podobne, ale tesne pred tým si mi hovorila, že tvoja dcérka nespáva dobre a je toho veľa, si mama. Čo s tým spojením – mama a klaviristka? Ako to funguje?
Joj, no, je to trošku náročnejšie, musím povedať. Ale malo to aj pozitívny vplyv na moje cvičenie, keďže vyslovene… – keď viem, že mám pätnásť minút na to, aby som si pocvičila, lebo ona fakt spí pol hodinku.
Time managment musí fungovať.
A naučilo ma to veľmi efektívne cvičiť – vyslovene iba tie miesta, ktoré potrebujem. Proste hlava akoby zrazu fungovala nejako inak. Čiže efektivita sa mi zvýšila, musím povedať. Čas sa mi znížil, ale… dá sa to, pokiaľ mám okolo seba ľudí ako je môj manžel, moja mamina. Oni mi veľmi pomáhajú. Dá sa to skĺbiť, ale je to, samozrejme, dosť skresané, by som povedala, ten čas.
Treba ale povedať, že na klavír nerezignuješ, že sa usiluješ hrávať.
Snažím sa, hej.
Dôkazom je aj festival Piano Days, kde sa predstavíš v klavírnom duu spolu s Kristínou Smetanovou. Takže to je dobre, že klavír funguje.
Áno.
A že to stíhaš.
Áno.
To svedčí aj o tom, že klavír musíš mať veľmi rada. Je to zrejmé, aj keď ťa počúvame hrať na koncertoch, aj z náhravok napríklad vášho dua a zo všetkého možného, ale aj z toho, že popri tvojich materských povinnostiach klavír nesmie chýbať. V čom je klavír pre teba taký príťažlivý? V čom má takú silu, že je v tvojom živote stále prítomný?
Tak, je to dosť podstatná časť môjho života, ktorá je tu už dlhšie. Respektíve, od mojich siedmich rokov. A ako vždy vravím, potrebovala som nájsť balans medzi mojou dcérou a klavírom. Pričom to jedno ma dobíja na to druhé. Čiže, jedno bez druhého by som nechcela. Povedala by som, že… na to, aby som sa mohla venovať klavíru, potrebujem mať všetko toto v poriadku a zároveň klavír je pre mňa taký, nie únik, ale je to zrazu čas pre mňa, ktorý môžem vlastne prežívať mimo všetkých týchto materských povinností a je to veľmi obohacujúce a je to také, že sa cítim byť trošku aj niekde inde taká… ako by som to povedala? Áno, pomôž mi. Nie podstatná, ale že sa môžem prezentovať aj iným spôsobom ako mama.
Krásne si to povedala, dobre, že som ti nepomohol (smiech ). A vyslovene, keby sa ťa niekto opýtal, prečo by som sa mal začať venovať klavíru alebo prečo by som ho mal počúvať. Aké teda krásy alebo benefity by si mu vymenovala?
Klavír má krásny zvuk. Je tam vlastne široká škála aj harmónie, aj delikátnych spôsobov hrania. Je to nástroj, ktorý môže mať orchestrálnu podobu, čiže vie vyplniť všetky tieto škály a no… neviem prečo.
Treba si ho vypočuť a je to hneď jasné.
Áno, presne, proste je to špecifický nástroj.
Ako si povedala, teraz v tomto období je to tvoj aj vyjadrovací prostriedok alebo dokonca až terapeutický. To znamená, že hovoríme skôr o umení a o hudbe ako o vyslovene klavírnych záležitostiach, prstoch a hráčskej technike, hráčskom aparáte. V akej miere to u teba funguje – naozaj to čisto klavírne a potom to hudobné umelecké alebo či to vôbec možno oddeliť?
Akože čisto klavírne, čiže…
Do akej miery je klavír hudbou, predovšetkým: do akej miery je hudba naozaj aj to prstové a klavírne.
Tak toto je celkom ťažká otázka. Pre mňa bol vždy klavír hlavne hudbou a to prstové už tam potom vždy nejako prišlo alebo nejako sa to tam potom ocitlo.
Možno to prstové funguje aj vtedy, keď je na prvom mieste hudba.
Áno, u mňa je to tak, že keď je u mňa na prvom mieste hudba, tak ten aparát už vlastne ide akoby intuitívne už s tou hudbou. Ale pre každého, samozrejme, to môže byť úplne inak, ale ja to takto pociťujem.
Čo iné hudobné nástroje? Pretože, napríklad, tvoja sestra Lenka Novosedlíková je skladateľkou, ale aj veľmi dobrou bicistkou. Tvoj manžel je skladateľ, čiže nie je priamo nejaký hudobný nástroj, ale všetky hudobné nástroje a ty tiež spolupracuješ ako aj komorná hráčka s inými nástrojmi. Ako vnímaš tieto hranice medzi klavírom, ktorý je ten tvoj a možno obľubou zvuku a možností iných nástrojov?
Áno. Ja som sa začala komornej hre venovať pomerne skoro, už vlastne na konzervatóriu. Vždy ma fascinovali iné nástroje, spôsob hrania, tá zvukovosť a bola to tiež pre mňa určitá inšpirácia aj pre moju hru na klavíri, keďže ako klavirista… tá mechanika úplne inak funguje ako napríklad sláčik na strunách a podobne, ale nejakú svoju predstavu alebo niečo, čo cez teba prejde, si vieš akoby pretaviť – pocit alebo zvuk, čo by si vlastne chcel počuť, a vie ti to pomôcť aj v tom klavíri. Čiže pre mňa je komorná hra veľmi podstatná, počúvanie iných nástrojov, počúvanie spevu je veľmi dôležité pre moju hru.
Hovoríme o klavíri, ale na ňom treba niečo hrať a hľadať repertoár, aby si mohla vyspievať melódiu ako husle. Čo si teraz povedala, tá inšpirácia alebo hrať ako bicie.
Áno, presne.
Kým je človek na škole, tak tam je také spoločné hľadanie s pedagógom aj repertoáru. Raz som videl video. Jedna absolventka prestížnej školy, klaviristka, hovorila, že ju naučili veľmi veľa na škole, ale čo ju nenaučili, je starať sa sama o seba a ty si vlastne v tej situácii, že už nie si na škole a teraz sama vlastne hľadáš, čo hrať, kde hrať, do čoho sa pustiť a tak. Ako funguje toto tvoje rozmýšľanie?
Akože, ja sa musím priznať, že ja už som toto staranie sa o seba mala už počas štúdia a samozrejme vždy som spĺňala všetko to povinné, čo sa týka osnovy, čo máme nacvičiť na skúšky a podobne, ale vždy som siahala aj po niečom inom či už to bola komorná hra, alebo to boli – proste, veľmi ľúbim súčasnú hudbu, čiže veľa spolupracujem so súčasnými skladateľmi. Tým, že aj môj manžel je skladateľ, aj sestra je skladateľka, čiže som vlastne odjakživa akoby v tom kruhu týchto ľudí. Vždy ma bavilo siahať aj po niečom inom. Čiže pre mňa to teraz nie je niečo nové, ja v podstate len pokračujem v tom, čo som mala už počas štúdia, akurát že už nemám štúdium, už nemám tie povinné osnovy, ktoré musím spĺňať, ale môžem, samozrejme, siahať aj po niečom staršom. Ale vlastne, je to pre mňa stále to isté, pokračujem v tom.
Ako vyzerá rozmýšľanie o repertoári? Prichádzajú niektoré veci samy od seba.
Aj áno.
Alebo teda, aktívne hľadáš, čo by ťa zaujalo?
Aj prichádza, tým že sa venujem tej súčasnej čiže…
… ťa oslovujú.
Áno, áno. A teda aj tým, že hrám v rôznych zoskupeniach či už v triu s Ferkom Výrostkom a Julkou Urdovou, alebo v duu s Kristínou Smetanovou, tam si hľadáme repertoár priamo pre nás, pre naše zoskupenia. Čiže aj hľadám, aj to tak prichádza a inšpirácie – to neviem ani povedať, či…
Možnože, čo musí spĺňať skladba, aby ťa zaujala, aby si sa s chuťou do nej pustila?
Tak ja mám rada diela, ktoré sú menej hrané, menej prebádané, čiže rada siaham po takých skladbách, ktoré možno nie sú nejakými hitmi, by som to nazvala. Ale sú možno pre poslucháča nové, ale, samozrejme, napísané napríklad aj v minulom storočí, minulých storočiach. Čiže, toto je pre mňa také niečo, čo ma na tom priťahuje a mám rada, nech je ten program taký pestrý, nech obsahuje aj nejaké efektnejšie, možno aj intímnejšie diela.
Čiže už otázka dramaturgie.
Áno, áno.
To je tiež naozaj zaujímavé o tom uvažovať,…
Áno, áno.
… ako vytvoriť jednu veľkú skladbu,…
Presne!
… ktorá sa skladá z menších… Devanas Duo tvoríš s Kristínou Smetanovou a ona o tom už rozprávala, tak môžeme skonfrontovať, aký je tvoj pohľad.
Ako to reálne bolo.
Spolu sme hovorili, ako ste sa našli. Tak to sme si už vypočuli. Ale možno bude dobré si vypočuť aj tvoju verziu. Ako ste sa našli s Kristínou?
Tak my sme študovali u rovnakého pedagóga na konzervatóriu a on nás v podstate nejaký spôsobom dal dokopy. Navrhol, či si nechceme spolu zahrať. Tak my, že jasné, lebo sme sa už poznali. Boli sme kamarátky. Takže to ako keby začalo na konzervatóriu a potom to pokračovalo na vysokej škole. Zistili sme, že si v hre spolu celkom dosť rozumieme. Aj sa dopĺňame. My sme každá trošku iná, by som povedala, ale to je možno na tom to dobré a zaujímavé, že potom spoločný výsledok je taký ucelený, taký, ako by som to povedala? No takto… ucelený.
Že jin a jang sa tam stretne a je to…
Áno, presne, presne, no.
… komplexné. To si možno otvorila už aj takú tému výziev v štvorručnej hre. Pretože hráte aj na dvoch klavíroch, ale povedzme si teraz o štvorručnej hre, lebo to je naozaj taký špecifický fenomén. Jednak táto hra prináša veľa radosti, ale aj veľa naozaj výziev – už len technických. Keď odrazu klavirista má k dispozícii len polovičku klaviatúry. (smiech) Ako vnímaš tieto možno také… alebo čo považuješ za najväčšie výzvy v štvorručnej hre?
No určite tam bude spájať ten priestor. Pretože veľakrát sú skladby tak napísané, že naozaj si tam zavadziaš s tým človekom. A zrazu vlastne tvoja prirodzená poloha ruky, ako si bola doteraz zvyknutá, že je, zrazu je inak. Musíš sa inak natočiť, uhnúť alebo niečo.
Už len lakeť nemôžeš uvoľniť.
A to je, áno, ale to je zrazu vec, ktorá- To je to, že my, keď si to doma cvičíme každá zvlášť, aj ja, tak všetko super a zrazu tam príde a nič, lebo zrazu vlastne inak sedíš, inak sa celá musíš nahnúť. Čiže…
Čo s tým, ako ste to vyriešili alebo ako to riešite s Kristínou?
No, riešime to tak, že cvičíme čo najviac spolu, aby sme si našli spôsob, ako to vlastne celé vykonštruovať a snažíme sa, aby sme boli obidve v príjemnej pozícii. Čiže, nájsť nejaký kompromis, že kedy kto kedy uhne, kedy zase potrebuje niečo. A to je na tom dôležité. To, že spoločne musíme za tým klavírom sedieť a spoločne na to prísť, lebo sám človek si nevie predstaviť tú druhú ruku, čo je vedľa, že čo tam asi bude robiť.
To sú výzvy v oblasti možno fyziológie alebo fyzického stretu dvoch ľudí a čo tie výzvy možno v obsahovej? Trošku si to naznačila, že každá ste iná, ale musíte sa spoločne dopracovať k rovnakému chápaniu skladby, k výstavbe a tak ďalej. Toto ako prebieha?
Toto prebieha dobre. Zatiaľ sa nám nestalo, že by sme sa v niečom nezhodli. Práve naopak, tým, ako som povedala, že sme každá iná, tak ako keby si všímame iné veci v skladbe. Čiže každá povieme niečo k tomu, či už presne k dynamike, či k celému konceptu skladby. Či k forme alebo tak. A vždy sa nejako dopracujeme k výsledku, s ktorým sme obidve spokojné. Myslím si, teda dúfam, že aj Kristína to povedala.
Podobne, áno. Teraz si hovorila, že povieme si – to znamená, že to už evokuje formulovanie verbálne. Je to dôležité pre interpreta nielen hrať, ale aj možno si povedať a formulovať niektoré veci v hudbe?
Ja si myslím, že áno, pretože to uvedomenie potom prechádza aj cez hlavu, cez sluch. Ako, áno, aj cez klavír to prechádza cez sluch, ale iným spôsobom – to prechádza cez hlavu, aspoň ja si myslím. A tým pádom to vlastne prinesie efekt, ktorý to má priniesť. Ale, jasné, je určite dôležitý aj ten sluch, čiže zahrať si to, keď napríklad niekedy slová nestačia alebo nevieme presne vyformulovať, čo si pod tým predstavujeme. A čiže možno bilancia medzi týmito dvoma. By som povedala, že sú dôležité obidvoje.
Vrátim sa ešte k repertoáru, lebo si hovorila, že máš rada menej frekventované skladby, prekvapivé skladby a možno konkrétne súčasnú hudbu. Možno povedať, že je to teda na nejaké dlhšie obdobie tvoja špecializácia alebo máš v pláne sa venovať aj iným štýlovým obdobiam alebo širšiemu repertoáru?
Tak, určite áno. Toto by som povedala, že toto je asi moja momentálna doména, ktorej sa aj venujem, súčasná hudba, aj ma to veľmi baví. Ale určite som otvorená aj nejakej staršej hudbe, iným žánrom, ako som povedala. Čiže, nie je to nejaká finálna…, ale aj napríklad s Kristínou tiež nehráme iba súčasnú alebo aj s tým triom nehráme iba súčasnú. Čiže je to také, že aj tam, aj tam by som povedala. Aj tým, že korepetujem na konzervatóriu, tak tam sa stretávam takmer iba so starou hudbou. Tam sa súčasná takmer vôbec nehráva, čiže tam to tiež mám doplnené, túto časť.
Ale tá súčasná je naozaj taká výraznejšia.
Asi áno.
Asi taká rozpoznateľná, možno aj týmto spôsobom, čo sa veľmi tešíme, pretože teraz možno už nie, ale isté obdobie to nebolo celkom prirodzené, že klaviristi hrávali takúto hudbu, alebo k nej mali blízky vzťah. Doteraz to u študentov niekedy tak nastáva, že ako keby skončili pred bránami 20. storočia, alebo ešte možno kúsok neskôr ešte v Debussym, okej….
Áno, áno.
Ale už ďalej nie. Ako to bolo u teba s touto cestou. Tebe to bolo hneď jasné alebo tiež si musela nejako, niečo prekonávať?
Nie, mne to bolo hneď… Možno to bolo aj sestrou. Určite si myslím, keďže je to moja sestra, máme dobrý vzťah spolu, blízky, a hneď ma do toho sveta zasvätila, ale od začiatku vlastne mi to bolo blízke. Už ako som začala študovať na konzervatóriu, som začala hrať diela skladateľov, teda študentov, napríklad na interných koncertoch. A tak to vlastne stále bolo akoby také niečo, čo ma bavilo, čomu som sa venovala a to potom asi pokračovalo. Takže od začiatku.
Myslíš si, že máme už za sebou to obdobie, že takouto hudbou niekoho podráždiš alebo šokuješ, alebo že mu nie je vlastná, alebo stále máme ešte čo otvárať?
Ja si myslím, že stále sa niekto nájde, kto je tým šokovaný. Ale už to podľa mňa nie je až tak, ale určite často sa nájde človek, ktorý je tým určite šokovaný a možno čaká niečo iné,… no že nepripravený, by som skôr povedala, na to, lebo veľakrát publikum očakáva niečo pekné, niečo harmonické, niečo možno efektné, že proste sa zdvihnú zo stoličky a budú standingovation a to súčasná hudba neprináša, si myslím, do takejto miery, ale keby sa na to človek nastavil, že toto všetko neočakáva ako keby, je tomu viac otvorený – tej súčasnej hudbe a prijme ju takú, aká je. Pretože ja to rada prirovnávam k jedlu, že tiež by ma nebavilo celý život jesť rezeň so šalátom (keď už je to teraz aktuálne). Ale rada skúšam aj nové jedlá a nové veci a to mám takisto vlastne aj s hudbou a s umením, že pre mňa niečo nové, nie je niečo odstrašujúce alebo niečo, že čo sa to deje, ale skôr, že je super, a to čo je a toto čo bolo, čiže…
Zobrať to ako dobrodružstvo.
Tak presne, a keby to vnímalo takto aj publikum, podľa mňa by ich to až tak nešokovalo, ale vždy sa ešte niekto nájde, kto podľa mňa ešte na to nebol pripravený.
Možno je to aj výzva pre nás všetkých, ktorí sa takejto hudbe venujeme, naozaj tie veci verbalizovať a komunikovať s publikum.
Presne, presne.
Pretože otvorený človek to určite neodmietne, ale možnože, ako si hovorila, treba ho pripraviť, aby nebol nepripravený. Rada hrávaš hry?
Áno.
Tak si zahráme jednu, dobre?
Jejda, dobre.
Tebe je to teraz blízke, hrávaš sa s dcérkou.
Mám rada veľmi hry a vždy musím vyhrať, takže…
Túto určite vyhráš, to ti zaručujem.
Áno? (smiech)
Pretože táto hra nie je úplne celkom o výhre. Je to taká hra, ktorú som sa hrával s mojimi deťmi, keď boli malé, teraz sú už veľké. Že keď sme mali nejaké dlhé cesty alebo ich bolo treba zabaviť, tak som im dával na výber, že toto alebo toto a oni si niečo vybrali.
Okej.
Napríklad, že zmrzlina alebo rezeň.
Dobre.
A oni, že zmrzlina.
Jasne.
Akože je to v podstate o ničom, nikto nevyhráva, ale veľa som sa dozvedel o mojich deťoch, lebo potom sme možno diskutovali, že keby sme len zmrzlinu jedli, že niekedy aj ten rezeň je dobrý.
Super, tak to budem so Stelou potom, keď vyrastie.
Áno, odporúčam. Hej, keď bude trošku staršia možno, ale možno by zvládla už aj teraz niečo. Takže budem ti dávať takto na výber a veľa z dvojíc, čo ti budem dávať je také, že aj jedno, aj druhé, prirodzene. Lenže fígeľ v tej hre je, že si musíš vybrať jedno.
Dobre.
Skúsime.
Som pripravená.
Klasicistická sonáta alebo baroková suita?
Klasicistická sonáta.
Nemáš rada barok?
Mám, ale mám, ale na hranie až tak veľmi.
Keď sme to už začali analyzovať, tak z toho klasicizmu kto?
Kto? Fu!
Lebo predsa len je rozdiel Beethovenove sonáty a Haidnove.
Jasné, no to presne toto je, že to je veľký rozdiel, ale mám rada oboje. Aj Haidnove, aj Beethovenove.
Proste klasicizmus. Hudobná analýza alebo dejiny hudby?
Hudobná analýza.
Rozum alebo cit?
Íha. Toto je to aj, aj.
Áno, áno. Jedno bez druhého asi nefunguje, ale možnože v tomto období. Alebo keď máš vo vedomí prípravu na koncert alebo študuješ niečo, čo je dôležitejšie?
Cit?
Matematika alebo chémia?
Chémia.
Toto je veľké prekvapenie pre mňa, lebo to som dal hudobníkom, že všetci povedia matematika a už si tretia klaviristka, ktorá si vybrala chémiu.
Fakt?
Predstav si. Koncert alebo individuálne štúdium, príprava?
Koncert.
Sólo alebo komorná hra?
Komorná.
To je tiež asi obdobiami, keď bude zase veľa komornej, tak by si odpovedala sólo.
Áno, určite, určite, hej, hej.
Hutná technika, efektná sadzba alebo jednohlasná meditatívna melódia?
Tu sme zase pri tom, že aj, aj, ale asi jednohlasná meditatívna.
To sme sa bavili s Kristínou, že…
Ona určite dala hutnú, že?
Teraz si už nepamätám, nie, ona tiež dala meditatívnu.
Fakt?
Lebo sme sa rozprávali o tom, že to je také typické pre mladých klaviristov, že hrať rýchlo a bravúrne a tak a že akoby…
… že už sme veľké.
… že už ste veľké, že už prechádzate do toho, že netreba len proste ohúriť…
Hej, hej.
… ale ísť aj do vnútra.
Určite.
Takže aj ty si na tej ceste.
Ja som tak vždy bola, ja som to tak mala.
Bola tak vždy.
Možno potom zase vyrastiem do toho efektívneho.
Ty si nebola typická mladá klaviristka. Si ňou stále, no taká nejaká vyspelá. Systém, štruktúra alebo voľnosť?
Voľnosť.
Presný zápis alebo otvorený zápis?
Otvorený zápis.
Schumann alebo Ligeti?
Ligeti.
V rámci roku českej hudby, Smetana alebo Dvořák?
No, my budeme hrať Smetanu s Kristínou.
Áno, je jej to blízke aj menom.
Takže asi Smetana.
Pedál alebo bez pedálu.
Pedál.
Legato alebo portamento?
Legato.
Prečo?
Milujem legato.
Ako keď si spomínala tie husle, možno preto, že.
Možno, vidíš, no.
Forte alebo piano?
Piano.
V súvislosti s tou meditatívnou.
No, no, to už nemôžem povedať forte teraz.
Jasne to už je blbé, no. Výtvarné umenie alebo tanec, balet?
Tanec.
A aj máš nejaké skúsenosti s tancom, si chodila na balet alebo-?
Keď som bola malá, áno, chodila som na tanečnú aj na folklór, aj na takú klasickú tanečnú, ale akože nikdy som sa tomu potom nevenovala nejako viac, ale…
V podvedomí to stále máš.
Asi to tam je, ale chodila som aj na výtvarnú. Tak teraz neviem.
Aj si stihla v nejakom poslednom období vidieť balet alebo súčasný tanec?
Fuh, veľmi dávno. Teraz mám malú, takže teraz vidím iba ju tancovať doma, takže, mám to doma, vidíš.
Tak to máš výzvu, keď si si vybrala balet. Jáj, tak ty máš vlastne live predstavenie každý deň.
Áno, presne tak.
A hlavne, keď sa ide spať, nie?
Presne tak.
Začínajú tanečky.
Ráno o piatej.
Tak potom, áno. Socha alebo obraz?
Obraz.
Noc alebo deň?
Deň.
Už sme tu viackrát spomínali rezeň so šalátom.
No, že je Veľká noc, no.
Tak to bude posledná otázka, že zmrzlina alebo rezeň?
Zmrzlina. Ja som na sladké veľmi. Vždy sladké uprednostním pred tým slaným.
Tak to bola Júlia Stahl Novosedlíková.
Vyhrala som?
Ktorá je jednoznačne v našom kvíze víťazkou.
Hurá.
Získala úplne plný počet bodov.
Uau.
A to nie len v kvíze, ale aj tvojimi zaujímavými odpoveďami a veľmi príjemným rozhovorom.
Ďakujem veľmi pekne.
Ďakujem, že si tu bola.
Ďakujem za pozvanie.
