9. 10. 2026 – BRATISLAVA, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Čo sa stane, keď sa celá hudobná myšlienka musí zmestiť do pár minút? Krátky tvar nedovoľuje rozbeh ani odbočku, kompozičné princípy sa v ňom odkrývajú v najzraniteľnejšej podobe. Práve na tejto krehkosti postavil Ensemble Ricercata celý večer. Program zostavený z diel rôznych štýlov a období spájal sklon pozerať sa na hudbu ako na materiál, ktorý sa dá skúšať a rozoberať na najmenšie súčiastky. Dramaturgický koncept koncertu stál z môjho pohľadu na tom, že miniatúra sa objavila v niekoľkých rôznych podobách.
V prvej polovici zaznela miniatúra sprvu ako citát. Ragtime Paula Hindemitha vychádza z Bachovej Fúgy c mol, ktorej znenie témy krásne vyniklo, no ragtimový podtón akosi zanikol v akustike sály. Lindaraja Clauda Debussyho zase priniesla ostinátny rytmus habanery a večer rytmicky oživila. Výzvou oboch miniatúr bolo udržať citovaný materiál čitateľný a nenechať ho prerásť do paródie. Klaviristi Ivan Šiller a Tomáš Boroš si túto mieru ustrážili a skladby tlmočili precízne a umne.
V inej podobe sa miniatúra ukázala ako laboratórium, a to vo výbere Siedmich kusov z Mikrokozmu Bélu Bartóka, ktorého hudba sa v dramaturgii Ensemble Ricercata, obdobne ako diela C. Debussyho, objavuje celkom pravidelne. Cyklus vzniká ako cielené skúšanie všetkého, čo skladateľ vie. Výber rytmických skladieb z Bartókovho cyklu nedovolil interpretom ani najmenšiu neistotu, diela zneli ľahko a presne. Na podobnom princípe vznikajú o storočie neskôr Episodes Tomáša Boroša, kde sa autor „hrá“ s dvadsiatimi tónmi v terciovom rozostupe. Episode I začala štvorručne, po chvíli sa Boroš presunul za druhý nástroj a hudba sa zmenila na rozhovor dvoch klavírov. Pri takomto dialógu rozhoduje načasovanie odpovede a obaja klaviristi si ho ustrážili. Najpôsobivejšia bola práca s pauzami, s tichom, ktoré, rovnako ako v Episode V, neznelo ako prestávka, ale ako plnohodnotná súčasť hudby. Jednotlivé časti cyklu sa od seba absolútne líšili, striedajúc neustály stupnicový beh v Episode II, minimalistický charakter v Episode III a opatrné pohrávanie sa s tónmi v Episode IV. Cyklus navyše nezaznel vcelku, vo svetovej premiére bol rozložený na päť vstupov uvádzaných medzi staršími skladbami.
Treťou podobou bola miniatúra ako obraz. U Meredith Monk hudba nie je oddelená od pohybu ani od obrazu a jej diela ako jediné niesli mimohudobný príbeh. Skladba Ellis Island plynula v stálom toku, pripomínajúc ostrov prisťahovalcov. Klaviristi udržali tempo nemenné a skladba nestratila ťah. Rytmická Folk Dance priniesla okrem akordického partu aj tlieskanie a zvolania Hej!, medzi ktorými sa interpreti striedali a dopĺňali.

Napokon prišla miniatúra ako hračka. Druhá svetová premiéra Tomáša Boroša, For Two Toy Pianos, je zmenšením nielen formy, ale aj nástroja – obaja klaviristi prešli od koncertných krídel k malým hracím klavírom. Spočiatku I. Šiller nahlas vymenúval tóny, ktoré postupne zahral, zatiaľ čo ho T. Boroš akordicky dopĺňal. Obraz žiaka na hodine a netrpezlivého spolužiaka bol neprehliadnuteľný, o to lepšie vyznel moment, keď sa úlohy obrátili. Pozoruhodné bolo, ako vkusne sa autor popasoval s obmedzením nástroja. Záver patril dielu Always Daniela Mateja, jedinému, ktoré sa drobnej formy zrieklo. Z dozvukov a repetícií skladba graduje do jedného veľkého oblúka, do príbehu stupňujúceho sa žiaľu, ktorý neústi do zlomu, ale do prijatia. Udržať taký oblúk bolo po celovečernej drobnokresbe najväčšou skúškou, no trpezlivým dávkovaním dynamiky ju klaviristi zvládli. I. Šiller s T. Borošom hrali rovnako presvedčivo za dvoma nástrojmi ako spoločne za jedným.
Hana CHLEBÁKOVÁ




